Na prvý pohľad až udivuje, aké vytrvalé sú niektoré falošné mémy, napriek tomu, že sú zjavne nelogické či neetické. Lenže pri živote ich drží nie logika, ale prirodzené psychologické mechanizmy – logike navzdory. Jedným z nich je aj klasický judášsky (či janičiarsky) postoj, starý ako ľudstvo samo. Kto nám sľúbi viac, za tým pôjdeme, to bude náš pán.

Komu veriť, domácim vlastencom ponúkajúcim prácu v pote tváre na vlastnom, alebo bohatým cudzincom, ktorí sľubujú komfort v pozlátenej klietke za cenu, že budeme cudzincami vo vlastnej krajine? No predsa tým druhým, veď sľubujú viac. Mali by Američania konečne vtrhnúť do Severnej Kórey či na Kubu a všetko tam skúpiť? No jasné, veď tam žijú úplní lúzeri. Kto je agresor, Západ či Rusko? No samozrejme Rusko, veď Západ je nepomerne bohatší a vyspelejší než ruskí mužici, takže aj pravda je na strane Západu.

Takto rozmýšľa prekvapujúco veľa ľudí, dokonca aj samotný pán Smatana: pravdu má ten, ktorý mne osobne môže sľúbiť väčší kus koláča.

Je prirodzené z dvoch možností si vybrať tú lepšiu. Lenže ktorá je skutočne lepšia, to môžeme zistiť, len ak vidíme celý obraz – a nezatvárame oči pred pravdou.

Čo je podstatou geopolitického obrazu sveta posledných storočí? Vidíme, že Západ, pupok sveta, žije dlhodobo na úkor väčšiny ostatných krajín, ktoré kolonizoval najprv otvorene a neskôr – až dodnes – neoficiálne, pomocou nástrojov ideologických, informačných, medzinárodne-politických, finančných, ekonomických, podvratných (farebne-revolučných) i vojenských.

Tieto kolonizátorské technológie sú založené na karmických hriechoch, ktoré sú ľuďom od prírody vlastné. Jedným z nich je aj ten judášsky: nechať sa kúpiť, podplatiť za to, že si zakryjeme oči. Nad planétou panuje neviditeľná ruka, ktorá farmárči s jednotlivcami i národmi metódou cukru a biča, podľa toho, či poslúchajú alebo nie. Majú na výber: sankcie či investície, sľuby či hrozby, pochvalu či pokarhanie, úplatok či obvinenie, eurofondy či eurofondy stop, pôžičky či pôžičky stop, organizovanie konferencie o globálnej bezpečnosti alebo organizovanie farebnej revolúcie...

Niektorým krajinám sveta sa predsa podarilo udržať si od Západu nezávislosť. Aj naši dedovia sa po vojne dostali do takéhoto spolku. Nebol zďaleka ideálny: aj on mal svoju zlú karmu, bol od samého začiatku chorý a zneužívaný, až ho nakoniec zradcovia zvnútra rozvrátili. Ale prečo ho ľudia vôbec chceli? To je podstatná otázka!

Bol to zúfalý pokus o únik z tej istej rothschildovskej klietky, v ktorej sme dnes my. Aj naši dedovia v nej vyrástli. Poznali jej podstatu, videli tvár toho istého diabla a veľmi dobre chápali, že (takmer) každá sloboda je lepšia než táto klietka, hoc aj pozlátená. Niekto sa snaží nás presvedčiť, že pod nánosom prachu dobovej ideológie už nenájdeme nič zmysluplné: lenže tam je veľmi jasné, zdravé a aktuálne posolstvo.

Čo by dnes odkázali títo naši dedovia svojim vyžratým a osprosteným vnukom, ktorí nad ich skúsenosťami ohŕňajú nosom a nadšene svoju vlasť predali za tridsať bezcenných devalvovaných mincí? (A ešte aj tie vzápätí vymenili v pomere 1:30,126 za iné, rovnako bezcenné.) Čo by asi tak nakreslili ako prvé na geopolitický obraz sveta, aby na ňom nechýbala pointa? Niet pochýb, že by to bola práve virtuálna pozlátená klietka, v ktorej globálny kolonizátor drží svoje národy a ich duše. A pod to by ešte dopísali naliehavé varovanie: „Ľudia, bdejte!“.

Vidieť obraz v celku. O to ide, ak chceme urobiť dobré rozhodnutie. A v tomto prípade to znamená vidieť zákernú pascu, do ktorej nás ktosi láka s veľmi konkrétnym cieľom. A chápať, že pestrý trh konzumu je len vedľajšou vecou. Oveľa podstatnejšia je dlhodobá udržateľnosť systému z hľadiska jeho stability a životného prostredia, kvalita života všetkých účastníkov veľkej ekonomickej hry (v prípade kapitalizmu sú nimi aj desaťroční otroci z tretieho sveta s mzdou pár dolárov na mesiac), ale predovšetkým nezávislosť od vzdialeného nepriateľského centra moci, ktorého jediný záujem je kolóniu drancovať a nedovoliť jej sa pozviechať k sebazáchrane.

Dospelí zvyknú deťom hovoriť, aby si dávali pozor a nešli s tým cudzím pánom, čo im dáva cukríky. Ale aké ľahké pritom je ich samých kúpiť za judášsky groš...