Keď Turci v uhorskej zemi panovali, zle bolo ľuďom na južných hraniciach Slovenska; nikto si nebol istý ani slobodou, ani majetkom, ani životom. Vtedy býval vo svojom dvorci v Ľubietovej, v jednom banskom mestečku, Vavro Brezuľa. Bol to junák naslovovzatý a postrach Turkov, ktorí od Fiľakova cez hory zavše pribehli až do ľubietovského okolia, pustošili kraj a ľudí brali do zajatia. Raz, keď sa dozvedeli, že Brezuľa nie je doma, schytili sa a napadli jeho dvorec.
Čeľaď sa chcela brániť, lebo ju pani pobádala, ale Turci ju rozprášili; niektorých pobili, niektorých poviazali. Chceli ich bezpochyby do zajatia odvliecť a taký osud čakal i Brezuľovu ženu. Boli si takí istí, že prv akoby boli stavanie podpálili, chceli sa posilniť jedlom a pitím.
Brezuľovej žene rozkázali, aby im večeru uvarila, a zatiaľ v dome sa rozhostili, popíjajúc a veselo šabľami štrngajúc. Brezuľova žena stála prestrašená v kuchyni pri ohnisku. Tu naraz Brezuľa akoby z neba spadol.
„Daj boh šťastia, ženička," pozdravil ju, „čo to máš za hostí!" „Turci sú tu," odpovedala, trasúc sa strachom. „A čože im varíš, tým milým hosťom?"
„Kapustu," odpovedala.
„A či máš mäsa do nej?"
„Nemám." - „No veď ti ja zaraz narúbem!" zvolal, skočiac do izby. - Ale
Turci, ako začuli jeho hlas, zahasili svetlo a v najväčšom zmätku začali sa jeden za druhým von oblokmi ťahať. - Tu Brezuľa chytil kremeň medzi zuby, pretiahol po ňom svoju ostrú šabľu, až iskry vôkol lietali. Zazrel, kde Turci sú, a hneď sa turecké hlavy začali po zemi váľať. Čo ujsť nestihlo, tam zahynulo. - Tak si Brezuľa sám jediný ženu, majetok, čeľaď i všetko od záhuby ochránil.
Turci nemohli zabudnúť na túto nešťastnú výpravu a mysleli na pomstu. Zanedlho zobralo sa ich mnoho a pod vodcovstvom agu Masného, známeho ukrutníka a zhubcu slovenských krajov, pustili sa z Fiľakova cez hory a cestou pustošili dedinu za dedinou. Jediný nárek ozýval sa vôkol po údoliach a prestrašení ľudia utekali do hôr a do lesov. Darmo vyzýval Vavro Brezuľa Ľubietovčanov,aby Turkom na príhodnom mieste cestu zaľahli. Baníci Nemci, kuriplachovia, nepočúvali jeho výstrahy. Vybral teda naj statočnejšieho zo svojej čeľade a samučičký šiel skúsiť šťastie junácke. Pod horou Jasenovou sa postavili títo odvážlivci, tam sa dala najľahšie zahatať cesta nepriateľovi. Brezuľa sa ukryl do krovia pri studni, jeho druh nad vyšným chodníkom. Predtým sa dohovorili, akej použijú vojenskej Isti. Brezuľa chcel, že keď on vystrelí, aby jeho druh kričal: „No, sem sa, sem, no Ďuro, Samko," akoby ich ktovie koľko bolo.
Prišli Turci, vodca popredku. - Bol to známy zhubca slovenských krajov, a že bol telnatý, slovenský ľud ho nazval Masný aga. Keď sa rozdivení Turci s roztatáreným krikom k studni priblížili, vyskočil z krovia Brezuľa s natiahnutou puškou a zvolal: „Vitaj, pane Masný! Dá boh, že slovenské kraje viac rabovať nebudeš!" vystrelil a zabil agu. Vtom vypálil i jeho druh z vyšného chodníka a „Sem sa, chlapi!" zvolal, a Brezuľa hneď za ním: „Tuto sa, tuto, Samko, Ďuro, sem, chlapi, sem!" - „Eh, parom im do duše!" ozval sa hlas z chodníka, vyletela guľka a tretí Turek sa váľal v krvi.
Zľakli sa Turci, že padli do záloh, a prestrašení agovou smrťou bodli kone, obrátili a navýlomhlavy dali sa na útek.
Tam pri tej studničke leží aga pochovaný; dva kamene ležia mu na hrobe. Odťatú hlavu dlho bolo vídať nastoknutú na hálke v studni v ľubietovskom kaštieli, až ju chlapci kamením do studne zhodili. Nechcel potom nikto z nej vody piť, preto studňu zahádzali. - Železný agov kyj dlho ukazovali v zámku ľubietovskom, až ho pred niekoľkými rokmi poslali do peštianskeho múzea.
Tak Vavro Brezuľa zbavil krajinu veľkého ukrutníka a jeho meno bude dlho žiť v pamäti ľudu. Sláva mu, junákovi!