Najznámejšia Kaliňákova stalkerka, presstitútka Tódová, dnes vypustila do éteru rozhovor so skrachovanou ex-političkou Radičovou, považovanou v globalistických kruhov "kaviarne" za stále akúsi mienkotvornú osobnosť, či čo :-). Rozhovor je teda celkom "chuťovečka" (pre silnejšie žalúdky), ak sa teda vôbec prekusnete cez ten hnusný, afektovaný, buzerantský hlas, ktorý, chvalabohu, nemusíme počúvať takmer pravidelne. 

Radičovej zázemie a politický profil netreba predstavovať, bohato stačí spomenúť, že sa tu bavíme o osobe, ktorá raz viedla Sorosovu Nadáciu otvorenej spoločnosti. Radičová je teda jasná predstaviteľka pro-atlantických alebo globalistických síl na Slovensku. Takže z jej úst sa dozvedáme, čo tieto kruhy sledujú. Dva základné body sú:

1. nechcú predčasné voľby.

2. nechcú Matoviča za premiéra. 

Toto dnes dookola omieľajú (a s nimi ich spriaznené médiá). Ale prečo nechcú predčasné? Podľa posledného prieskumu (áno, viem, pochybnejšej, ale aj tak) agentúry AKO by mohla predsa v pohode vzniknúť veľká ľavo-liberálna koalícia Hlas-SaS-PS. Nebola by to pre miestnych kaviarnikov predsa len lepšia alternatíva? Liberálne SaS a PS by sa v takejto koalícii nemuseli hašteriť s fundamentalistami typu Záborská o témy ako potraty, netrieštili by sa kvôli takýmto podružným témam, Pellegrini by tiež nerobil ostudu v zahraničí a dalo by sa s ním ľahšie dohodnúť, atď, atp. A aj pri ekonomických otázkach by sa to nejako dalo, keď už Sulík dokázal byť v koalícii s takými ťažkými etatistami a socialistami ako Matelko a Kollár. 

Nedávno aj sám Šimečka navrhol, že či by to predsa len nebola lepšia alternatíva ako koalícia, ktorého súčasťou je cirkusový projekt Oľano. Bol však svojimi kolegami za takúto "herézu" odmietnutý. Radičová nebola výnimka. Argument znie otrepane: lebo Hlas je len prezlečený Smer a slovami ožralkyne: 

"Zásadne nesúhlasím. Jedna taká skúsenosť tu bola, zhorel na tom Most-Híd, ministerka spravodlivosti aj s vtedajšou štátnou tajomníčkou, ktorá je teraz ministerka. Myslím, že majú za sebou reálnu skúsenosť, kam až musíte ísť s kompromisom, aby ste ešte niečo dokázali presadiť. V istom momente si dáte veľmi zásadnú otázku, či to za to stálo."

Prečo taká averzia voči Matovičovi na jednej strane a zároveň odmietanie jasnej alternatívy,  ktorá na prvý pohľad pôsobí predsa prijateľnejšie, na druhej? Lebo Matovič i Pellegrini sú symbolmi niečoho, čo je protichodné anglosionistom, ich cieľom a naratívom, ktorých sa chcú silou mocou držať.

Matovič bol odmietnutý z geopolitických dôvodov, kvôli Sputniku. Do Sputniku mu boli tolerované všemožné svinstvá na národe, bol ako ten povestný vládca v Saudskej Arábii, ktorú Američania nepôjdu bombardovať, napriek tomu, že je to jedna z najhorších diktatúr, lebo v tom podstatnom je ich geopolitickým spojencom. Matovič však akciou Sputnik preukázal nestabilitu - a za to musí teraz zaplatiť. 

A Pellegrini má problém so svojimi smeráckymi koreňmi, ktoré ani len nezapiera, ale stále sa k nim hrdo hlási. Ak by po Matovičovi vznikla koalícia, ktorej by premiéroval tento ex-smerák bola by to symbolická porážka kuciakovskej revolúcie, jej zlyhanie. To je pre miestnych anglosionistov podobný symbol ako Sputnik. A ak k tomu náhodou aj dôjde, bude to veľmi ponižujúce pre tieto kruhy: ísť do paktu s niekým, kto symbolizuje niečo či je spätý s niečím voči čomu tu celé roky tak vehementne bojovali. Hlas totiž nadväzuje na elektorát a politický štýl HZDS a Smeru (a tieto dve strany zase preberali dávnejší elektorát HSĽS), než na typicky"modré" strany atlanticizmu, bez ohľadu na akékoľvek "teplé" (slniečkové) úsmevy Pellegriniho a tvárenie sa, že je výrazne iný ako Fico. 

Záver

Antlantistické kruhy rátali v r. 2020 s koalíciou, ktorú by viedli ich jasné kone: Kiska alebo Truban/Beblavý. Skončilo to pre nich de facto fiaskom. Dnes majú dilemu: nechcú nestabila, zneužívajúceho aj anti-systémové nálady, Matoviča, ale zároveň si nemôžu dovoliť podporiť ani ďalšiho populistu,Pellegriniho, ktorý je stále len jemnejšou verziou Fica. Ani jeden z nich nie je celkom ich človekom. A nie je ním poriadne ani Sulík (na ktorého istú dobu tiež dosť útočili kvôli euroskepticizmu a protimigračnej rétorike), ktorý je tiež naturelom viac "podkarpatský" typ politika a ktorý v súčasných politických hrách sleduje najmä svoje osobné záujmy (jeho sen byť raz premiérom). Pre anglosionistov sú vlhkým snom v premiérskom kresle takí ako Kiska, Remišová, Biháriová, Kolíková či niekto ako Radičová. Ale týchto ľudí národ vo väčšom už nechce, vidí či cíti, že sa mu tu ponúka zhnité ovocie. Jediným väčším úspechom týchto kruhov tak stále zostáva len pezinská barbína, ktorá na rozdiel od uvrešťaných a osobnostne a fyzicky odpudivých grácií ako Biháriová, Remišová, Kolíková, Nicholsonová či Radičová stavila na imidž "panenskej kráľovnej", čo naivným Slovákom zaimponovalo. Dnes teda miestni anglosionisti stoja pred dilemou, z ktorej nevedia vykorčuľovať. Vedia len útočiť na to čo nechcú. Ale nedokážu dnes ponúknuť svoju alternatívu, resp. takú o ktorú by bol dostatočný voličský záujem. Aj Radičová trpko priznáva: nemáme ľudí. A to je dôvod, prečo to často vyzerá tak, akoby ani nevedeli, čo vlastne chcú.