Nová kríza v Kosove sa označuje za najväčšiu a najnebezpečnejšiu za posledné roky. Jej charakteristickou črtou nie sú len zrážky medzi Srbmi a NATO, ktorých výsledkom sú desiatky ľudí v nemocniciach, ale aj skutočnosť, že kosovská vláda sa vymkla spod kontroly USA a EÚ. Skôr či neskôr to isté urobí aj ukrajinská vláda.

K predchádzajúcej kosovskej kríze došlo apríli, predtým vo februári a najvypuklejšia bola v decembri. Všetky boli úplne predvídateľné, všetky sa riadili oficiálnym harmonogramom albánskej Prištiny. Jej úlohou je zaviesť politickú a policajnú kontrolu nad Srbmi obývaným severom provincie, Ibarským Kolašinom. Úlohou Srbov je vynútiť si od vlády Prištiny "súhlas" na autonómiu severného Kosova, aby sa tri obce - Zvečan, Zubin Potok a Lesoposavič - následne spojili s veľkým Srbskom.

Belehrad existenciu takéhoto plánu nepripúšťa. Rovnako Priština nikdy neprizná, že jej zámerom je úplne vytlačiť Srbov z Kosova, aby sa raz a navždy uzavrela otázka "separatistického" Ibarského Kolašinu. Pri pohľade z Ruska je ľahšie oddeliť zrno od pliev: bpjuje sa o tri spomínané obce. Moskva a Belehrad síce považujú celé Kosovo za územie Srbska, ale zvyšné obce provincie, ktoré sú teraz obývané Albáncami, sú pre srbský svet stratené. Samozrejme, navždy.

Ak aj nie, je to záležitosť dlhšej historickej perspektívy. Bitka o Ibarski Kolašin sa však odohráva teraz. Nová kríza svojou agresivitou prekonala mnohé predchádzajúce, vrátane tej februárovej, a tých bolo viac než dosť. Od tých ostatných sa však v mnohých ohľadoch líši.

Počet obetí sa už počíta na stovky a v policajnej misii NATO na desiatky. Albánske samosprávy už zasiahli proti srbským obciam, ktoré sa zaplietli do protestov. Prištinská poriadková polícia zvádza pozičné boje priamo v Ibarskom Kolašine a albánski radikáli sa vo štvrtok začali zhromažďovať na moste cez rieku Ibar, ktorá oddeľuje srbský a albánsky svet v Kosove, a vyzývali na "pochod na sever".

Albánske špeciálne jednotky sú aspoň v službe a niekomu reportujú. Ale v prípade radikálov, keď sa ľudská hmota dostane do kontaktu, je výbuch nevyhnutný. Kde sú výbuchy, tam sú aj obete. V najhoršom prípade nová vojna.

Samozrejme, ani v Kosove sa to nestalo prvýkrát - a určite nie naposledy. Výnimočnosť situácie spočíva v tom, že verejný prejav silnej nespokojnosti s Albáncami vyjadrili všetci. Teda všetci: nielen Srbi s Rusmi a Číňanmi, ale aj Európania s Američanmi. Americký minister zahraničných vecí Anthony Blinken, ktorý bol celú svoju dlhú kariéru ako pravá ruka Joea Bidena pripravený vymeniť Srbov za Albáncov, osobne povedal, že prištinské orgány "prudko a neoprávnene vystupňovali napätie".

Po slovách nasledovali činy, čo je ešte nezvyčajnejšie. Kosovčanom zakázali účasť na vojenských cvičeniach Defender Europe a americký veľvyslanec v Prištine vyhlásil, že "stratil nadšenie" pre presadzovanie záujmov Kosova vrátane členstva v NATO, ktoré je pre USA prirodzeným cieľom. Kosovčania to jednoducho pokazili - a teraz ich treba nejako zastrašiť.

Srbské štátne médiá vo všeobecnosti tvrdia, že kosovským predstaviteľom bol zakázaný vstup do USA. Ťažko tomu uveriť: Washington sa snaží získať späť kontrolu nad situáciou, ktorej by takéto "sankcie" skôr uškodili. Hlavnou otázkou v súčasnej situácii však nie je, ako veľmi budú Albánci potrestaní, ale či budú zastrašení. Odpoveď na túto otázku je zaujímavá nielen pre Belehrad, ale aj pre Moskvu.

Tri pohľady na nový konflikt

Kríza vyzerá takto: "ľudský štít" Srbov bráni albánskym úradníkom dostať sa k tomu, čo vyzerá ako ich práca - k riadiacim orgánom srbských obcí. Formálne sú títo ľudia pri moci, pretože vyhrali voľby. V skutočnosti bola účasť na voľbách okolo 3 %. Bojkotovali ich srbskí kandidáti aj srbskí voliči, požadujúci práve tú autonómiu - vytvorenie Zväzu srbských obcí, ku ktorej sa Priština právne zaviazala pred 10 rokmi, keď podpísala s Belehradom tzv. bruselské dohody pod garanciou EÚ.

Ani USA a EÚ nepovažujú "víťazov" albánskych volieb za úplne legitímne orgány na severe Kosova. Washington, vermý Prištine, trval na "kompromise": nech sa títo ľudia považujú za autority, ale pracovali by z iného miesta, aby si nenahnevali Srbov a nehodili zápalku do európskeho suda s pušným prachom.

Kosovský premiér Albin Kurti však trval na tom, že legitímne orgány by mali byť na svojom mieste a tí, ktorí tomu bránia, by mali ísť buď do väzenia, alebo do Srbska.

Je to pochopiteľné, pretože ak sa na dianie pozrieme všeobecne, ide, ako už bolo spomenuté, o boj o kontrolu nad Ibarským Kolašinom, o ktorý Priština môže navždy prísť. Západ uznal Kosovo v jeho administratívnych hraniciach, ale pre USA, EÚ a NATO je v podstate jedno, či sú tri obce na severe stále Srbskom alebo už Kosovom. Podľa všetkých indícií je to Srbsko, pretože tam žijú Srbi. Ak nechcú odísť, pre Západ je dôležité, aby nemútili vodu a nevyvolali konflikt, ktorý by sa mohol stať krvavým kúpeľom.

Preto od Kurtiho požadujú, aby kosovským Srbom dali to, čo im sľúbili. On sa zdráha, lebo cíti, kam sa veci uberajú. Vie, že albánsky kvázištát na severe Kosova je na vážkach aj z pohľadu Západu. Ale zavedenie albánskej kontroly nad celým Kosovom je Albáncov po prvé principiálnou záležitosťou, po druhé predvolebným sľubom Kurtiho a po tretie (a možno najdôležitejšie) v Ibarskom Kolašine sa nachádza niekoľko strategicky dôležitých zariadení vrátane elektrárne Gazivode - najväčšej v regióne.

Západ ide na Kurtiho cukrom a bičom. Srbská samospráva mala byť od neho vykúpená európskym bezvízovým stykom pre Kosovarcov, ale Kurti stále neplní svoju časť čerstvej dohody. Nového premiéra nezastrašil ani začiatok súdneho procesu (demonštratívneho v každom zmysle) s faktickým tvorcom kosovského kvázištátu Hašimom Thačim (súdia ho na špeciálnom súde, ktorý je síce formálne kosovský, ale sídli v Haagu a je plne pod kontrolou EÚ). Spolieha sa na ľud, pričom voľby na jar 2021 vyhrala jeho Strana sebaurčenia s historicky zdrvujúcim (na miestne pomery) výsledkom. Jednou zo zvláštností Thačiho ideológie je očistiť Kosovo nielen od Srbov, ale aj od západných štruktúr, ak budú zasahovať do miestnej "svojbytnosti".

V globálnom zmysle (najvšeobecnejší pohľad na to, čo sa deje) ide o crash test pre USA, EÚ a NATO, aby zistili, aké sú silné a schopné sú kontrolovať svojich vlastných golemov. Predstava všemocných bruselských/washingtonských globalistov, ktorí "ťahajú za nitky" po celom svete, je zastaraná: bábky sa radšej vymknú spod kontroly svojich tvorcov, než aby tancovali podľa ich pokynov.

Videli sme to v Sýrii. Videli sme to v Kosove. A určite to uvidíme aj na Ukrajine, kde Západ dôsledne vyzbrojuje radikálnych, neústupných a vášnivých nacionalistov v presvedčení, že sú mu príliš zaviazaní, aby ho neskôr hrýzli do ruky.

Lenže Kosovarci sú tiež zaviazaní. A konkrétne Kurti - viac ako mnohí iní, keďže bombardovanie Juhoslávie ho dostalo zo srbského väzenia, kde bol uväznený za teroristickú činnosť ako člen Kosovskej oslobodzovacej armády. Ten si však teraz mädlil ruky: robí si, čo chce, a šlahá po chrbte, koho chce. Američanov, samozrejme, menej ako Srbov, ale predsa.

Ukrajinskí ultras, ktorí sú početnejší a ľstivejší ako Kosovarci, nie sú "bojovníkmi svetla", ako sa ich snaží vykresliť Západ. Nie sú to však ani jednotky kontrolované Západom. Využívajú Západ a Západ využíva ich s tým, že z týchto intelektuálne a politicky okrajových prvkov robí potenciálnu hrozbu pre celú Európu, akou sa stali kosovskí Albánci vo všetkých svojich inkarnáciách - ako politici, vojaci, pašeráci, drogoví díleri atď.

Vzbura Srbov proti nespravodlivosti, ktorej boli vystavení, je známym javom. Vzbura kosovských Albáncov proti Západu tiež nie je výnimočná. Ich úder proti Pax Americana sa však zatiaľ javí ako významnejšia udalosť než ďalšie kolo bojov o Ibarski Kolašin.

Zatiaľ sa predpokladá, že sa to vyrieši samo. Aby sa situácia o dva či tri mesiace opäť vyostrila a potom znova a znova, až kým Albánci nebudú oficiálne zbavení Ibarského Kolašina ako niečoho, čo im nikdy nepatrilo, nemôže patriť a nemalo by patriť.

Až teraz každá takáto kríza ukazuje politickú a organizačnú impotenciu EÚ a USA - a božie mlyny melú pomaly, ale isto.

Autor: Dmitrij Bavyrin, Vzgľjad

Len dodajme, že rozpadnutá agresívna Chochlandia, kde USA, NATO a EÚ vyzbrojujú a adorujú tie najhoršie nacistické zvery ako Kiril Budanov (rovnako, ako podporovali a vyzbrojovali tzv. Islamský štát v Sýrii), je náš sused a veľa Chochlov nasiaknutých ukronacizmom máme aj priamo u nás. Banderovské teroristické rajtovanie sa tak môže zopakovať.

Koho podporujete, takú vďaku dostanete.