To sú tí, ktorí nám hovoria, že máme v oku smietku.

To sú tí, ktorým vadí, keď predstavitelia prosovietskeho režimu pred takmer 50 rokmi pozvali do ČSSR cudzie vojská na obranu pred nepriateľom, ale nevadí im, keď to isté robia predstavitelia proamerických režimov v Nemecku, Litve, Lotyšsku a ďalších 150 štátoch sveta, kde majú USA vyše 700 základní.

To sú tí, ktorým vadí, keď majú cez Európu prejsť mierumilovní motorkári, aby položili vence na hroboch vojakov, ktorí oslobodili Európu od hitlerovského fašizmu, ale radujú sa, keď tade provokatívne prechádza konvoj okupačnej armády.

To sú tí, ktorí upadajú do epileptického záchvatu, keď sa niekto hlási ku komunistickým myšlienkam, ale radostne v Európe vítajú znásilňovačov a šialených odrezávačov hláv vyznávajúcich najneznášanlivejšie náboženstvo v najnehumánnejšej možnej podobe.

To sú tí, ktorým vadí, že obyvatelia Krymu sa v referende slobodne a drvivou väčšinou rozhodli svoju autonómnu republiku pripojiť naspäť k Rusku, odkiaľ bola Ukrajincom Chruščovom protiprávne odčlenená, ale nevadí im, keď bolo od Srbska odtrhnuté Kosovo úplne proti akémukoľvek právu.

To sú tí, ktorým vadí, že čínska vláda v Tibete potláča práva Tibeťanov, ale nevadí im, že Turecko, člen NATO, ďaleko horším spôsobom masakruje svoje kurdské obyvateľstvo, alebo že Izrael už desaťročia otvorene pácha genocídu Palestínčanov.

To sú tí, ktorým vadí použitie slova Žid pomaly v akejkoľvek inej súvislosti než s holokaustom, ale nemajú problém nenávistne spomínať „Rusákov“ v súvislosti so socializmom a rokom 1968.

To sú tí, ktorí nás neustále ohadzujú zaklínadlami ako „fašisti“, „rasisti“, ale nechcú vidieť rasizmus z druhej strany. Nechcú vidieť rasizmus cigánsky, černošský, arabský, americký, nechcú vidieť fašistické korene, na ktorých vyrástla dnešná EÚ, nechcú vidieť prepojenia medzi tými, ktorých velebia ako najväčších demokratov, a najväčšími rasistami v histórii, kam zďaleka nepatrí len Hitler.

To sú tí, ktorým vadí každá zmienka o domácom vlastenectve, ale neprekážajú im veľkohubé vyhlásenia o výnimočnom americkom národe a o tom, že ostatní by mali dodržiavať pravidlá stanovené Američanmi.

To sú tí, ktorí tvrdia, že Rusko je agresor, a pritom im vôbec nevadí, že to je NATO, ktoré obkľučuje Rusko čoraz tesnejšie.

To sú tí, ktorí tvrdia, že Rusko útočí a chce porušovať rovnováhu, ale nevšimli si do očí bijúci nepomer síl v prospech NATO, ktorý sa Rusko snaží iba zmierniť, argumentujúc, že práve strategická rovnováha síl je najlepšou prevenciou svetovej vojny.

To sú tí, ktorí sú pobúrení, keď ruské stíhačky odháňajú od svojich hraníc americké lietadlá či lode, ignorujúc fakt, že v blízkosti amerických hraníc žiadne ruské lietadlá ani lode nie sú.

To sú tí, čo tvrdia, že všetok ten západný militarizmus je len prevencia pred ruskou agresiou, pričom ignorujú fakt, že Rusko okrem dvoch sporných konfliktov na svojich hraniciach (nezavinených Ruskom) a sýrskej vojny sa v posledných desaťročiach žiadnej vojny nezúčastnilo, na rozdiel od nekonečného zoznamu USA agresívnych vojen, prevratov, farebných revolúcií či iných zločinov.

To sú tí, ktorí napriek nekonečnému množstvu dôkazov sú presvedčení, že USA sú demokratickou a mierumilovnou krajinou a vôbec im neprekáža fakt, že politika USA je stále založená na Wolfowitzovej doktríne, ktorú nikto nikdy nezrušil, a v ktorej je explicitne zdôraznené, že „Náš prvý cieľ je zabrániť ustanoveniu nového protivníka, či už na území bývalého ZSSR alebo inde...“ a treba „zabrániť akejkoľvek nepriateľskej sile ovládnuť oblasť, ktorej zdroje by, pod zjednotenou vládou, boli dostatočné na vytvorenie svetovej mocnosti.“

Atď., atď.

Ľudia s brvnom v oku.

Či to brvno nosia v oku v dôsledku zamestnaneckého pomeru, spriaznenosti s vyvolenou skupinou alebo ako následok spracovania vzdelávacou a mediálnou mašinériou, to nám viacmenej môže byť jedno – za to, že nemajú vzťah k pravde a intelektuálnej poctivosti, si nezaslúžia zhovievavosť.