Benátská republika existovala 1100 rokov. Presnejšie v dobe od r. 697 do r. 1797 a bola jednou z prvých moderných republík na svete. Potom, čo porazila Janovskú republiku v sérii vojen, sa stala najsilnejšou stredomorskou námornu mocnosťou a na  vrchole svojej moci sa  rozšírila jej vláda z väčšej časti údolia Pádu do častí súčasného Slovinska, Chorvatska a Grécka. Benátska republika bola vedúcou silou západného sveta v 15. a 16. storočí. V roku 1797 po dlhom období úpadku jej vojenskej sily, po obsadení Benátskeho územia vojskom  francúzskej republiky, sa prostredníctvom  zmluvy v  Campo Formio Napoleon rozhodol vymeniť tie územia, čo ešte zostali Benátskej republike do Rakúska, výmenou za iné územia. V r. 1848 sa  Benátčania pod vedením Daniela Manina, vzbúrili  proti rakúskej nadvláde a založili republiku San Marco. Manin, ktorý sa staval proti navrhovanému zjednoteniu, ktoré navrhovali Benátčania a to spojiť sa  s kráľovstvom Sardínie, odstúpil, ale vrátil sa znovu do Benátok a viedol revolučnú boj proti Viedni v roku 1849.

Benátsko bolo pripojené k Taliansku v roku 1866, päť rokov po zjednotení Talianska a vytvorení Talianskeho kráľovstva v rámci Savojského kráľovského rodu v roku 1861. Zjednotenie kraja „Veneto“ s Talianskom bolo výsledkom tzv. tretej vojny za nezávislosť a referendum sa konalo v dňoch 21. a 22. októbra 1866.  V mierovej zmluve podpísanej vo Viedni dňa 3. októbra 1866 bolo napísané, že anexia územia Benátska bude podliehať súhlasu  benátskeho obyvateľstva. Územie Benátska bolo ďalej postúpené od porazeného Rakúskeho cisárstva akože Francúzsku (na základe zmluvy podpísanej generálom  Karlom Moeringom, menom rakúskeho cisára a generálom Edmondom Le Boeufom, v mene Napoleona III.), ktorý ho mal postúpiť  Taliansku po plebiscite, ale Benátsko bolo už v rámci talianskej zvrchovanosti po tom, čo francúzska vláda sa ho vzdala a to dňa 19. októbra 1866.  Tým sa zvyšujú pochybnosti o skutočnom význame plebiscitu a historici naznačujú, že referendum v Benátsku sa konalo pod vojenským nátlakom. Výsledok bol preto právne bezvýznamný! Len 0,01 % voličov (69 ľudí z viac ako 642 tisíc hlasovacích lístkov) hlasovalo proti anexii a iba 0,1 % (567 hlasovacie lístkov bolo neplatných, fakty, ktoré nasvedčujú, že to bolo nakoniec zmanipulované. Niektorí historici tiež naznačujú, že referendum bolo len administratívna záležitosť pred včlenením Benátska do Talianska len preto, aby sa urobilo zadosť formálnej zvrchovanosti na území už v rámci jeho získania  a že žiadna skutočná voľba, ani bez neho nebola udelená miestnemu obyvateľstvu. Výskum v historickom archíve Rrakúskeho ministerstva zahraničia tak odhaľuje, že hlasovanie vtedy bolo  obyčajnou demonštráciou Florentskej vlády, (bola prvým hlavným mestom zjednoteného Talianska) aby získala legitimitu po zlom uvedení sa Talianska počas vojny. Talianske kráľovstvo  prijalo ako oficiálny jazyk taliančinu. Benátčanmi bola z veľkej časti zamietnutá, takže aj naďalej používali/jú svoj ​​benátsky jazyk. Jazykový nacionalizmus začal čoskoro byť súčasťou benátskej kultúry a v priebehu posledných desaťročí 19. storočia tu boli tiež niektoré vzbury proti juhotalianskym byrokratom. Veneto bolo za Talianskej monarchie tak chudobné, že veľa Benátčanov muselo emigrovať smerom k Južnej Amerike, najmä do Brazílie a Argentíny (nacionalisti tvrdia, že tri milióny ľudí opustili svoju vlasť za roky 1870 až 1910), bez toho, aby stratili svoje národné dedičstvo, takže aj dnes mnoho benátskych potomkov v Latinskej Amerike, najmä v Rio Grande do Sul, hovorí benátsky.

Napäté vzťahy medzi benátskym národom a väčšinovými Talianmi mali od vzniku Talianskej republiky niekoľko incidentov. Počas noci z 8. a 9. mája 1997 skupina ozbrojených Benátskych separatistov, tzv. Serenissimov, " zaútočila" na námestie Piazza San Marco a Zvonicu sv Marka v Benátkách,  aby tu vyhlásili "nezávislosť Venezie". Po ôsmych hodinách obkľúčenia v Campanile špeciálne jednotky Carabinierov  vstúpili do veže/zvonice a zatkli skupinu separatistov.

V novembri 2009 boli niektorí členovia benátskeho národného oslobodeneckého hnutia, ktoré sa vyhlásilo za "Národne oslobodenecké hnutie benátskeho ľudu", stíhaní pre obvinenie, že boli organizovaní ako polovojenská organizácia. Talianska polícia zabavila zbrane a uniformy  takzvanej „Polisia Veneta“ (benátskej polície) v čele so Sergiom Bortottom v sídle hnutia v Trevise. Podľa štátnej polície skupinu viedol a organizoval  Luca Zaia, vedúci člen Liga Veneta, (v tom čase v rámci „Ligy Severu“). Počas Festa dei Veneti roku 2009, Luca Zaia odmietol stať sa ministrom, pretože by zradil Benátske ideály tým, že by prijal, aby sa stal ministrom poľnohospodárstva v Berlusconiho štvrtom kabinete. Avšak ich plánovaný útok sa nekonal tiež preto, že Zaia sa neukázal v Cittadelle pri tejto príležitosti. Deň po zásahu  štátnej polície Luca Zaia prehlásil: "Možno, že títo ľudia (okolo talianskeho premiéra) si pletú Benátčanov s niečím iným.  Byť Benátčan, pre mňa znamená, že bránime naše dedičstvo, a budeme podporovať jazyk a literatúru  tejto oblasti".

Dňa 8. februára 2011 denník Corriere del Veneto hlásil, že právny akt, ktorým v r. 1866 Talianske kráľovstvo anektovalo zostávajúcu časť kráľovstva, teda Lombardsko- Benátsku (vrátane aktuálneho kraja Veneto, Friuli a provincie Mantua), bol zrušený vyhláškou, ktorá nadobudla platnosť dňa 13. decembra 2010, s najväčšou pravdepodobnosťou  tak Rím vládne teraz už v Benátkach len úradným omylom. Nie je jasné, či to bude mať nejaký skutočný a priamy dôsledok, alebo táto skutočnosť bude použitá iba skupinami autonomistov, ktorí tak budú usilovať o žalobu v prospech nezávislého benátskeho štátu (snáď pred Európskym súdnym dvorom v Hágu) V súčasnosti, po referende, ktoré síce kvôli zlovôli vlády v Ríme nemá právnu váhu, tak pribudol ďalší argument a spôsob, ako právne na medzinárodnej scéne žiadať odtrhnutie sa Benátska od Talianska.

Rímske ministerstvá (vnútra a spravodlivosti) totiž arogantne vysvetľujú , že  akt anexie bol zrušený, pretože už bola nahradená ústavou Talianska, ktorá zaisťuje národnú jednotu. Samozrejme, je to bohapustá lož, pretože o národnej jednote nemôže byť ani reči, keď Benátčania nie sú etnicky Talianmi.

Benátsky bojovníci za nezávislosť správne argumentujú poukazovaním najmä na zmluvu z Osimo, podpísanú v roku 1975 medzi Talianskom a Juhosláviou, formálne tu bola prevedená zvrchovanosť talianskej " Zóny - B " do právomoci Juhoslávie bez akejkoľvek zmeny ústavy. Tento precedens ukazuje, že hranice Talianskej republiky (teda území  podliehajúcich talianskej ústave) sú stanovené prostredníctvom medzinárodných zmlúv, nie samotnou Talianskou ústavou! Bojovníci za slobodu argumentujú, že Taliansko nemôže určiť  svoj územný rozsah podľa znenia svojej vlastnej ústavy, pretože to by znamenalo, že je  legálne pre štát jednostranne anektovať územie iného štátu.

Mnoho ľudí v Taliansku i v ostatnej Európe si myslí, alebo sa obáva, že i v prípade, že všetko bude pripravené na odtrhnutie sa Benátska – bývalej to republiky Sv. Marka od Ríma, tak nebude to realizovateľné, pretože to neumožňuje Talianska ústava. Lenže ústavy sú síce základným zákonom štátu, ale národného! Každý národ má právo na SEBAURČENIE! Preto morálne právo je vždy nadradené ústavnému, veď  by sa vlastne malo spolupodieľať ne jej/jeho tvorbe.  Iste, základom je hodnoverne doložiť, že byť Benátčan je národnosť. Spĺňajú rodáci kraja Veneto, podmienky, aby boli vnímaní ako národ?        Znaky národa sú: 1) jazyk, 2) kultúra 3) dejiny a 4) územie. Aspoň 3 z týchto znakov musia byť splnené, aby mohol vzniknúť plnohodnotný národ. (Tak napríklad Rakúšania spĺňajú  body 2,3 a 4, čo bohato stačí, Židia zasa spĺňali po celé stáročia body 1,2 a 3). Benátčania jazykovú podmienku spĺňajú.  Súčasná taliančina je vytvorená na základe Florentského nárečia, (s rímskym ohýbaním) nemalé zásluhy na tom má literárna tvorba Danteho. Ďalej výnimočne citujem wikipediu: „Medzi uznávané dialekty (Taliančiny) patrí toskánský, piemontský, abruzzský, apulský, umbrijský, lazijský, marchigianský, cicolansko-reatonsko-aqualský, moliský a dalšie. Sicílština, sardština a benátština bývajú označované jak za dialekty, ako i za samostatné jazyky. Okrem nich sa dá hovoriť o dialektoch i v súvislosti s každým mestom.“  Benátsky jazyk bol osobitý, a značne vzdialený od jazyka ktorým sa hovorilo povedzme v Pápežskom štáte, či v Savojsku. Snahy ponižovať ho na úroveň len „dialektu“ sa objavili počas mudrovania filológov v službách Talianskeho kráľovstva. Tento bod obyvateľstvo Benátok spĺňalo vždy, v súčasnosti pochopiteľne musí odolávať snahám vlády o  jazykovú asimiláciu. Taliančina je pochopiteľne spisovná, kodifikovaná JEDNA, nie niekoľko. J

2. Kultúra: okrem samotných výstavných  Benátok je ľahko dokázateľná aj ich životným štýlom a  dokladá ju i fakt, že modernú diplomaciu feudálnej Európy razili po panovníckych dvoroch práve Benátski vyslanci. 3. Dejiny – plne doložené. Suverénny štátny útvar vyše 1000 rokov, od 7. stor. do 18. stor. 4. Územie – nuž ak by nemalo vlastné územie, tak by nejestvoval historický kraj „Veneto“, a ak by to nebolo pôvodne NETALIANSKE územie, tak by ho Viktor Emanuel II. ovládol už predtým, Garibaldiho zjednotením, miesto toho ho získal len ako vojnovú korisť, keď Prusko porazilo Rakúske cisárstvo vo vojne r. 1866. Výsledok je jasný – Benátčania sú národ, pretože spĺňajú všetky body. Dokonca tu ide o vlastnú, osobitnú etnicitu! Takže bez preháňania možno povedať, že 4+1 faktografický argument, toľko nemôže o sebe tvrdiť žiadna iná časť Talianskej republiky.

Suma sumárum, právne je vláda v Ríme na vode, ekonomicky tiež. Zrealizovanie znovuobnovenia „Najjasnejšej republiky benátskej“ ako ukazujú i udalosti okolo Kosova (r. 2009) a Krymu (r. 2014) potrebuje peniaze, zbrane a podporu niekoho mocného zvonka. V prípade Kosova to boli USA, v prípade Krymskej republiky zasa Rusko. Venezia oplýva peniazmi, schopnými právnikmi, ktorí plánujú vypracovať jej vlastnú ústavu a emigranti na všetkých kontinentoch okrem Afriky a Austrálie zaobstarávajú i zbrane pre plánovaný mladý štát. Chýba len podpora niekoho mocného zvonka. Tak pomôže slepá náhoda, my len musíme počkať, kým nebude Talianska okupačná moc resp. armáda paralyzovaná pre ňu nešťastnými vonkajšími okolnosťami.

P. S. Článok o sile protivníka – Talianskej armáde pridám niekedy počas roka,