Oheň

Kedysi padli na všetky krajiny neobvykle tvrdé zimy a  ľuďom sa žilo ťažko. Vtedy nejaký veľký človek si dodal odvahu, skrotil oheň a jeho kmeň sa mohol zohrievať pri tejto čudnej vecičke. Povesť o tej mágii sa rozšírila a chodili zdiaľky ľudia, aby si zobrali z ohňa, aby sa im tiež žilo lepšie.

 

Nebolo to až také ťažké - mnohí si odniesli domov horiace polienka a založili vlastné ohniská - v mrazoch oheň zahrieval ich rodiny a boli šťastní.  Niektorí iní ale netušili nebezpečenstvo a zhorel im domov aj kus lesa, mnohí ľudia aj zvieratá zomreli. Inde sa zas príliš o krb nestarali, oheň zhasol a oni ho už nevedeli oživiť.
Veru, mnohí ani nepochopili podstatu procesu horenia a domov si doniesli len návody, ako postaviť kozub, ale nie to, ako sa oheň zapaluje ani ako sa udržiava. Iní si zas urobili len obrázky ohňa a doniesli ich domov - pekné, červenožlté, obraz plameňov na nich bol krajší, ako v realite - len nehrial. Obrazy ale aj tak postavili doprostred domov a chceli od všetkých, aby ocenili tento výborný dar, ktorý im priniesli.
 
Z krajín, kde to s ohňom stále nevedeli, preto stále posielali učňov do krajín, kde ho bežne používali. Tam si už domáci vypestovali určitú rutinu. Napríklad, ak prišli zvonka prezimení domov, natiahli k ohňu ruky, rôzne roztiahli prsty či šúchali si dlane a tak sa chvílu tetelili. Učni z krajín bez ohňa sa domácich pýtali, čo to robia a tí odvetili, že proste chytajú teplo. A keď padla otázka, ako sa ten obrad volá, nevedeli odpovedať, proste sú to také "gestá".
Inokedy zas, keď boli domáci spotení, si sadli celkom k ohňu, zhodili aj košelu a nastavili teplu holý chrbát. Sálavá žiara im usušila kožu a rozohriala kosti a oni si tak chvíľu labužili. Keď sa  učni z cudziny pýtali, čo robia teraz, bolo im povedané, že len spájajú liečivé teplo ohňa so svojou chrbticou. Učni to spájanie nazvali "meditácia".
Domáci mali aj taký zvláštny domček, volali ho vaňa, kde oheň rozhicovali pod kameňmi a tie polievali vodou, až tam bolo plno pary a príjemne horúco. Tam zašli spolu viacerí, zhodili prepotené šaty, sedeli a aby sa nenudili, spievali či rozprávali sa. Potom sa ešte plácali vetvičkami stromov po koži, čo v nich rozprúdilo krv a boli šťastní a zdraví. Cudzokrajní účni si aj toto všetko zapisovali a keď sa pýtali, ako sa to volá, bolo im povedané, že sa to nijako nevolá, ale kedže sa tam sedí, nuž to nazvali "sadhána".
 
Cudzokrajní učni, takto vo všetkom čo možno najlepšie poučení, sa potom vrátili domov.  Ich krajiny patrili prevažne k tým, kde už oheň v krboch dávno zhasol, ale kde stále poctivo uchovávali zopár čiernych uhlíkov na pamiatku minulosti. Aby to vylepšili, mali tam teraz pri každom krbe aj sochy bohyne ohňa, ktoré boli nádherné a ako živé.
Tam sa vrátili noví vzdelanci a učili domácich, ako naťahovať k oltáru ruky, teda ako robiť "gestá". A tvrdili im, že je to dobré ... a ich žiaci opakovali, že je to dobré - aj keď nič necítili. Pokročilejších učili, ža treba zhodiť košelu, sadnúť na zem a dlho spokojne "meditovať". A ich žiaci opakovali, že áno, mali vraj pri tom rôzne vidiny a je to dobré - aj keď sa pri tom ich kĺby ani o kúsok neohriali, práve naopak, skostnateli. A učení ešte do tretice všetkých nútili aspoň raz za čas zájsť do špeciálnej budovy, kde boli najkrajšie sochy ohňa, navyše rôzne kamene a svätenná voda.  Tam všetci konali "sadhánu", aj keď tam bola zima: spievali ticho aj hlasne, ba pridali aj bubienky a píšťalu. Tí najlepší z najlepších im tam čitali príbehy, ktoré vzdelanci kedysi pozorne spísali v cudzej ohňovej krajine. Na tie texty si dávali pozor, boli chránené a nič sa na nich nemohlo zmeniť, aby sa neodklonili a kúzlo neprestalo fungovať. A keď aj to bolo málo, bičovali sa. Toto robili všetci pravideľne. Pravda, tí, čo zažili skutočnú saunu v krajine ohňa vedeli, že to akosi nie je ono - tí ale prirodzene po čase vymreli a tak už nik nevedel, aké to môže byť.
 
Krajina bez ohňa, ale zato s originál zvyškami uhlíkov a nádhernými soškami, tak živorila ďalej. Až časom sa ozvali hlasy skeptikov tvrdiace, že "gestá", "meditácia" a "sadhána" nefungujú, že funkčný, teplo prinášajúci oheň nejestvuje a nikdy nejestvoval, že je to len blud.  Z druhej strany na taký nihilizmus zareagovali konzervatívci s dôkazmi, že to určite kedysi prinášalo nevídané, a tak to musí aj teraz, len sa treba presne držať  tých spísaných vedeckých dogiem.
 
Tieto dve strany začali viesť nezmieretiľný boj - a vedú ho doteraz.
 
Kedže my vidíme ten príbeh celý a z nadhľadu, tak vieme, že obe strany sa mýlia. Naozaj obidve.
 
Pravda, dali by sa presvedčiť o svojom omyle, ak by boli poučení o skutočnom ohni a vedeli ho sami zapáliť a spravovať. Ale - to už dnes tiež veštci vieme - dať opici dar ohňa bola asi tá najhoršia tragédia, čo sa kedy mohla stať. Preto niečo také už nikto rozumný nikdy viac neurobí. Nik nedá opici ešte aj transcendentný oheň.
 
To nech sa radšej ďalej hádajú a kynožia o to, ktorá z ich dvoch demencií je lepšia. 
 
 
 
 
Autor: 
téma: 
0