Tvrdenie, že sa nás ľudí na túto planétu zmestí ešte viac – to je jeden z najjedovatejších škodlivých mémov, aké nám ktosi podsúva. Je to jedna z kľúčových súčiastok diabolského podvodu, v ktorom žijeme. Aby sme boli v pohode, veď to nevadí, že sa tu budú tlačiť ďalšie a ďalšie miliardy ľudí, len hlavne veselo nakupujme, spotrebúvajme a vyhadzujme, nech je ekonomický rast nekonečný a HDP nech stúpa do stratosféry a ešte vyššie. Veď padáme zo siedmeho a už sme na druhom, a stále sa nič také hrozné nestalo. Je to síce úplný nezmysel, ale zdá sa, že ovečky toto jedovaté memetické seno spásajú bez protestov. Úživnosť územia nie je to, keď na kalkulačke zrátam počet hektárov krát počet zrniek ryže deleno počet hláv. Príroda je komplexná, biosystémy sú zložité. Homo sapiens bez najmenších pochybností už dávno mnohonásobne prekročil normálnu bezpečnú hranicu stavu, keď sa všetky prírodné mechanizmy samy udržujú v rovnováhe. Tu nejde len o prvoplánový faktor počtu ľudí, ktorý exponenciálne rastie a aj idiot musí vidieť, že sa blíži k nejakému zlomovému bodu. Človek patrí do prírody a je súčasťou nespočetného množstva biologických cyklov, biliónov metabolických a energetických dráh a gradientov, je súčasťou veľkej rovnováhy, ktorá zahŕňa všetko možné od počasia nad Antarktídou, cez počet včelstiev na hektár, až po vnútorné pH kôrovcov v Kuchajde. Samozrejme, rovnováha modernej civilizácie v prírodnom prostredí bude iste iná ako rovnováha tlúp prvotnopospolných hominidov spred pár miliónov rokov, ktorých populačná rovnováha bola kdesi na úrovni desaťtisícov jedincov. Ale nepochybne nemôže ísť o miliardy – možno skôr o desiatky miliónov, maximálne niekoľko málo stoviek miliónov jedincov (z hľadiska naozaj dlhodobej rovnováhy je aj to podľa mňa veľa). Že dokonca aj fašistickí neokoni hovoria o tom, že ľudí je na tejto planéte priveľa, to ešte neznamená, že to nie je pravda. Funkčný, zdravý systém je taký, ktorý si vo svojom prostredí dokáže sám regulovať kľúčové funkcie. A ľudstvo to, žiaľ, nevie. Okrem mnohých menej dôležitých parametrov nemá kontrolu predovšetkým nad svojou populačnou dynamikou. Namiesto človeka tak musí situáciu riešiť príroda. Príroda má pre tieto prípady funkčné mechanizmy. Populácie premnožených druhov sa pôsobením týchto mechanizmov (choroby, degenerácia, rozpad sociálnych štruktúr, atď.) dramaticky zmenšia, dokonca ešte pod úroveň prirodzenej „úživnosti“ prostredia, aby sa mohla vytvoriť nová rovnováha. Ak ľudstvo nechce ostať odkázané na milosť a nemilosť prírodným zákonom populačnej dynamiky, ak nechce opakovane zažívať pandémie, krvipreliatia a iné druhy genocídy, potom by malo skúsiť vziať reguláciu svojej populačnej dynamiky do vlastných rúk. Kontrola populácie sa však nemôže diať vo veľkých sociálneinžinierskych projektoch, po miliónoch, pretože kde je anonymita, tam skôr alebo neskôr (skôr skôr ako neskôr) nastane korupcia a rozvrat fungovania systému. Zdravá spoločnosť môže fungovať jedine tak, že komunita sama si na svojom území bude regulovať pôrodnosť – a riešiť teda aj všetky problémy z toho vyplývajúce, a teda konkrétne, najmä premnoženosť. Zásadou číslo jedna je, že distribúcia premnožencov k susedom je neprípustná: každá komunita si premnoženosť musí vyriešiť sama, keďže si ju sama spôsobila. Inak to fungovať nemôže. Žiaľ, na obzore nevidno žiadny nádejný model fungovania ľudskej spoločnosti, ktorý by vyššie uvedené pricípy zohľadňoval. Takže zatiaľ sa zdá, že pre najbližšie desaťročia a stáročia budeme musieť rátať s tým, že to za nás bude aj naďalej riadiť matka Príroda. Hoci to nahé opice nerady počúvajú, ale od svojej matky Prírody nepochybne dostanú to isté, čo v prípade premnoženia dáva vždy aj iným svojim deťom: choroby, krvavý boj o posledné zdroje, núdzu, beznádej, masový úhyn. A až potom, možno, raz o veľa veľa rokov, keď tu my už dávno nebudeme, pre niektorých náhodných šťastlivcov bude aj svetielko na konci tunela.