Pravidelne sa opakuje otázka Benešových dekrétov. Na jednej strane je jasné, že to boli zločinné zákonny ešte zločinnejšie realizované, je jasné, že neboli iniciované len hajzlíkom Benešom ale aj celou medzinárodnou bandou (ktorá si ale nad nimi dnes umýva ruky a pokrytecky sa o ne nezaujíma). Na druhej strane je isté, že je to Pandorina skrinka, ktorej otvorenie by spôsobilo ďalšie a ďalšie  problémy. Slovensko nemá s vytvorením toho svinstva nič spoločné, a preto by dnes malo k nemu pristupovať pragmaticky, podľa západného vzoru - celú tú históriu ignorovať.

Na podoporu toho chcem priamo tu citovať niečo o  tzv. Štrbskom protokole. Text bol zverejnený už pred rokmi v  Britských Listoch - (ak má niekto zaujem aj o  detaily) - a jeho autorom  je historik Vladimír Draxler:

Povedľa vnútroštátnych aktov, ktorými sa doma riešilo postavenie a situácia maďarskej menšiny, sa jej problémy, ako aj záležitosti presťahovalcov, prerokúvali v kontexte iných tém, ale aj samostatne na medzištátnej československo-maďarskej úrovni. V roku 1949 obidve strany dospeli k záveru, že medzi nimi neostáva veľa nedoriešených finančných a hospodárskych otázok a že úhrnná hodnota majetkov a pohľadávok, o ktoré ide, je na jednej a na druhej strane približne rovnaká. So zámerom vyhnúť sa zdĺhavému separátnemu prerokúvaniu jednotlivých prípadov a so zreteľom na rovnováhu pohľadávok a nárokov, ktoré voči sebe mali, sa dohodli, že ich budú riešiť naraz a vzájomným zrieknutím sa. Kvôli tomu sa v lete 1949 na Štrbskom Plese stretla československá delegácia vedená námestníkom ministra zahraničných vecí Vavrom Hajdu a maďarská na čele so štátnym tajomníkom ministerstva financií Istvánom Antosom. Závery z rokovaní obsahuje protokol, ktorý vošiel do histórie s prívlastkom Štrbský.

Československo vyhlásilo za vyrovnané nároky na reparácie a na náhrady škôd spôsobených v dôsledku okupácie južného pohraničia, ktoré mu priznala mierová zmluva z roku 1947. Maďarsko vyhlásilo sa vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré sa uplatnili alebo by sa mohli uplatniť v dôsledku nakladania s majetkom maďarského štátu, maďarských verejných a súkromných právnických osôb v Československu na základe zákonodarných, súdnych, správnych a iných opatrení prijatých do podpísania protokolu; za vyrovnané sa teda považovali aj ujmy spôsobené aplikáciou tzv. Benešových dekrétov. Československý majetok na maďarskom území do hĺbky 15 kilometrov prešiel do vlastníctva Maďarska a, naopak, maďarský majetok na rovnakom slovenskom území do vlastníctva Československa. Zanikli aj všetky nároky spojené s dohodou o výmene obyvateľstva z roku 1946.

Štrbský protokol 25. júla 1949 podpísal za československú stranu minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis a za maďarskú štátny tajomník István Antos. Schválili ho vlády oboch štátov. Tým sa uzavrela smutná kapitola vzťahov medzi Československom a Maďarskom, medzi Slovákmi a Maďarmi, otvorená v roku 1938. Vyznačila sa hranica medzi minulosťou a budúcnosťou. Nastoľovať dnes otázky, ktoré obidve strany uznali za vyriešené, znamená narušiť túto hranicu. Navyše, keďže sa vtedy neriešili izolované prípady, ale celý komplex vzájomne závislých záležitostí, otváranie čo i len jedinej z nich by viedlo k otváraniu aj ďalších, k vzniku bezvýchodiskovej situácie plnej sporov a s tým spojenej nevraživosti. To Slovensko ani Maďarsko nepotrebujú.

Koniec citátu.

Myslím, že akékoľvek slovensko-maďarské rozpory pomáhajú len naším spoločným nepriateľom. Akékoľvek, ale hlavne majetkové požiadavky za udalosti v hlbokej minulosti, sú ako trhavina, ktora nič nebuduje, len ničí.

(foto na titulke: Beneš, škodiaci ešte aj storočie po smrti)