V týchto dňoch je výročie sto rokov od narodenia Alexandra Dubčeka (17. nov. 1921). Došlo ku kladeniu vencov a zazneli príhovory - aj politici koalície aj opozície sa angažovali. No dobre, taká je politika, verejný cirkus, bohoslužby, má zmysel ich vyhlásenia, toho malého kultu osobnosti, dávať na správnu mieru?

Ale ako hovorí aj článok v Postoji: Nerobme z Dubčeka hrdinu, lebo ním nebol. Ten sa asi viac blíži pravde. 

V prvom rade Dubček nebol nikdy nejaký vodca, jeho rola v politike bola práve umiernenosť, neaktivita, opatrnosť. Aj preto bol daný do čela Ksč, ako výraz ich defenzívy voči reformným snahám. Akonáhle komunisti dostali opäť moc (po obsadení krajiny sovietskymi vojskami), Dubčeka vyhodili. Nepotrestali ho, nechali ho v pokoji žiť normálnym životom.

Dubček sa nikdy nepostavil na odpor, po obsadení ČSSR v Moskve bez veľkých prieťahov aj s celou skupinou podpísali Moskovské protokoly, teda cestu "normalizácie". Moskva by ho možno aj nechala pri moci, plnil by ich pokyny, ale asi sa aj im zdal primálo energický a neschopný. Husák bol očividne v tej dobe energickejší, slubnejší. 

Ale nejde len o reálneho človeka Dubčeka, ešte dôležitejší je Dubček-symbol. Čo prezentuje?

Nuž neviem, keď si ho každý z rôznych koncov politického spektra môže zobrať a mávať s ním ako s transparentom, je to zrejme symbol príliš všeobecný a nič nehovoriaci. Nie je to symbol bojovníka, človeka sily a vzdoru, ale zas len jeden - dobrák. Nič o ňom lepšie nedokážu nájsť ani v spomienkových dokumentoch, len to, že vraj bol dobrák. No neviem, dobrákov máme plné mestá, mohli by sme ich exportovať - ale kto ich kúpi?

No ale nič, nemusíme varovať. Výročie sto rokov rýchlo pominie a zas si na Dubčeka nik nespomenie, podobne ako si až s údivom nik nespomína na druhý symbol roku 1968, generála a prezidenta Svobodu. "Dubček-Svoboda, to je naša sloboda" - bol vtedy známy slogan. Ále kde, len prázdne slová, všetko zabudnuté.

Dubček má pod paralemntom malú bustu, ktorá sa požíva ako kultné miesto, čo ho stále pripomína. Ale Gottwald mal na dnešnom Námestí slobody až desaťtonovú postavu z kameňa, a aj tak mu to nepomohlo. Bezcenná svetská sláva.

A k najdôležitejšej politickej veci počas Dubčekovej kariery - vstupu vojsk 1968:

Dubček bol zrejme o hrozbe obsadenia Československa informovaný a možno rátal s týmto scenárom, súhlasil s ním. Prikláňajú sa k tomu aj niektorí historici. Odvolávajú sa na telefonický rozhovor Brežneva s Dubčekom pár dní pred intervenciou. Šéf sovietskych komunistov vyzýval svoj československý náprotivok, aby riešil neuspokojivú politickú situáciu v štáte podľa moskovských pokynov. Dubček žiadal čas a Brežnevovu dôveru. Ak ju však nemá, potom nech Moskva prijme „opatrenia, ktoré považuje za správne“. Brežnev mu odvetil, že ak opatrenia budú považovať za správne, nepochybne ich prijmú.

Čo dodať? Typický alibista.