Od vzniku prvej Slovenskej republiky po jej obnovenú štátnosť

Vybrané a spracované z rozhovoru s prof. M. Ďuricom v Slovenských národných novinách, marec 2012.

Titulok a medzititulky NIFMV.
 
Profesor Milan S. Ďurica, publicista a prekladateľ. 14 rokov pôsobil na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne a Ríme, 35 rokov bol profesorom politických a ústavných dejín východnej Európy na štátnej univerzite v Padove a 18 rokov na Univerzite Komenského v Bratislave. Pápež Ján XXIII. ho ako teológa vymenoval za poradcu Prípravnej komisie druhého Vatikánskeho koncilu. Prezident Talianskej republiky ocenil jeho vedeckú a kultúrnu činnosť najvyšším občianskym vyznamenaním. Rímska Accademia Teatina per le Scienze ho poctila titulom čestného akademika.

„O priazeň Hitlera sa veľmi aktívne uchádzali aj Česi. Už 13. októbra 1938 český minister zahraničných vecí sľúbil Berlínu úplne sa začleniť do nemeckého systému. Existuje filmový dokument na ktorom stotisíc Čechov hajluje na Václavskom námestí a oslavuje tak narodeniny A. Hitlera."
(Slovenské národné noviny)

Legálny a jednohlasný vznik prvej Slovenskej republiky

Česko-Slovensko vzniklo v ďalekej Amerike z vôle víťazných USA a ich európskych spojencov bez akejkoľvek účasti jeho budúcich obyvateľov. Na Slovensku neviem, či bolo desať ľudí, ktorí v októbri 1918 niečo vedeli o svojom budúcom štáte. Oproti tomu slovenský štát (1939-45) vznikol síce na nátlak kancelára Nemeckej ríše, pred ktorým sa triasli kolená aj štátnikom Britského impéria, ale ústavne legálnym spôsobom jednohlasného rozhodnutia Snemu Slovenskej krajiny.

Práve bezprostredné formálne uznanie tejto novej štátnosti tak zo strany obidvoch susedných štátov, Poľska a Maďarska, ako aj Veľkonemeckej ríše, dávalo za pravdu odvážnemu činu legálnych reprezentantov slovenského národa. Následne Slovenskú republiku uznalo 34 z vtedy jestvujúcich asi 50 štátov na svete, medzi nimi všetky svetové mocnosti, vrátane ZSSR, okrem USA.

Česi chceli otočiť kurz Československa k fašistickému Nemecku

Počas októbrovej krízy minister Chvalkovský v Berlíne u von Ribbentropa vyhlásil, že česko-slovenská vláda chce otočiť svoju zahraničnú politiku o 180 stupňov, a ak to Nemecko dovolí, chce sa oprieť o Nemeckú ríšu. Na druhý deň, keď ho prijal sám Hitler, ešte naliehavejšie ho prosil o priazeň Ríše, ktorej ponúkal služby. Tiso sa nikdy takto pred Hitlerom neplazil a o nič ho neprosil. Prišiel do Berlína na jeho pozvanie, vypočul ho a povedal mu, že o takomto vážnom probléme môže rozhodovať iba Snem Slovenskej krajiny. Tie masové oslavy Hitlera v Prahe sa však uskutočnili až potom, v Protektoráte Česko a Morava.

Prvá Slovenská republika a postoj k Židom

Bola to naozaj veľká neprávosť, ale jej príčinou neboli Slováci. Ešte som pri svojom štúdiu dejín nikde nenašiel štátny útvar, v ktorom by sa popri pozitívnych skutočnostiach nevyskytli žiadne, či už menšie alebo aj celkom veľké negatívne fakty. Ako by sa tomu bola mohla vyhnúť Slovenská republika? Hitler v tom období mal takú moc a silu, že ktokoľvek sa opovážil odporovať jeho plánom „Novej Európy" mohol nielen s ním, ale aj s celým jeho štátom urobiť, čo sám chcel. Prekážalo mu Rakúsko, tak si ho privtelil do Ríše. Prekážalo mu Benešovo Česko-Slovensko, tak ho rozbil. Podobne to urobil aj s Francúzskom, a to bola veľmoc, aj s ďalšími európskymi štátmi. Bulharský cár Boris III., ktorého Hitler vyzval, aby vyvážal Židov, šiel k nemu a povedal mu, že z Bulharska nemôže vydať Židov, lebo oni tam majú v rukách doslovne celý ekonomický aparát štátu, takže by to zapríčinilo neriešiteľnú hospodársku krízu. Hitler ho dal odviezť domov svojím lietadlom a sprevádzať ho svojím osobným lekárom. Ten ho počas letu tak „liečil", že ho v Sofii vyniesli z lietadla zakrytého na lôžku a o dva dni vyhlásili, že cár zomrel. Do Berlína letel zdravý, atletický, 49-ročný muž.

Jedným z hlavných bodov Hitlerovho mocenského programu bolo odstrániť Židov z Európy. Tiso to vedel a už v roku 1939 vyslal do USA poslanca K. Čulena, aby sondoval mienku tamojších Židov. Poverenec newyorského rabína Weissa mu odovzdal odkaz:

 „My vieme, že v židovskej otázke v Európe ani na Slovensku nebudete rozhodovať vy. To je vec Hitlerova. Keď sa vrátite, pracujte v tom smere, aby slovenské vládne kruhy nerobili viac, než sa od nich bude vyžadovať. Aby tam, kde budú môcť, pomohli našincom. Keď my uvidíme túto ochotu, Slovensko bude môcť počítať na veľmi vhodné dolárové objednávky rozličných priemyslových výrobkov. Nám bude ochota Slovákov stačiť."

Keď to Čulen po návrate zreferoval Tisovi, ten povedal:

„Aj bez ich žiadosti budeme robiť iba to, čo budeme musieť. Nikdy nepôjdeme s nadšením za tieto hranice."

Tiso zachoval svoje slovo. O desať rokov neskôr americký politológ Kurt Glaser napísal:

„Napriek mohutnému nacistickému nátlaku prezident Tiso a slovenská vláda robili to najlepšie možné, aby na Slovensku zachraňovali Židov, až do roku 1944, keď rebélia, ktorú organizovali komunistickí parašutisti, priviedla Hitlera k tomu, aby tam zaviedol vládu teroru."

Nie všetci sa však dopracujú k podobným objektívnym zisteniam.

Kontroverzné Slovenské národné povstanie

Keď bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá, aj viacerí slovenskí politici si kládli otázku, čo treba robiť, aby sa po porážke Nemecka zachránil slovenský národ. Túto otázku si kládol aj prezident Tiso. Hovoril o tom so svojimi najbližšími priateľmi a schvaľoval, aby niektorí z nich kontaktovali doma exponentov pražskej politiky a v zahraničí agentov víťazných mocností. Výsledky týchto prieskumov boli také, že ani tých pár Slovákov okolo Beneša v Londýne, ani domáci Čechoslováci okolo Šrobára neprejavili žiadnu ochotu o tom diskutovať. Ba Beneš už vtedy vyhlasoval, že všetci vedúci politici Slovenskej republiky musia skončiť na šibenici. Za povstaním totiž stál Stalin a Beneš so svojimi vernými Čechoslovákmi, ktorí hneď pri vyhlásení povstania vyhlásili Československú republiku a povstalci začali s vyvražďovaním gardistov, ale aj lokálnych vedúcich HSĽS, teda politickej strany, ktorá mala vyše 300 tisíc členov, čo nikdy v dejinách nedosiahla žiadna iná strana na Slovensku. Tiso si to všetko včas uvážil a prišiel k záveru, že za danej situácie mu ostáva iba vernosť svojej prísahe prezidenta Slovenskej republiky, a to aj za cenu vlastného života.

Obnovená slovenská štátnosť v roku 1993

Obnovenie slovenskej štátnosti v Slovenskej republike je vlastne jediným podstatným a vzácnym výdobytkom zmeny režimu pre nás Slovákov. Ale dnes už dosť bezpečne vieme, že tá „nežná revolúcia" v rokoch 1990 až 1993 to bolo vlastne iba divadielko (preto tam angažovali najmä hercov), ako predstaviť svetu tajnú dohodu, koncipovanú na Malte medzi USA a ZSSR o nutnej revízii geografie ich mocenských vplyvov. Jednou z hlavných podmienok ZSSR bolo to, že po zmene režimov sa v jej bývalých satelitoch nebudú kriminalizovať a súdiť komunistickí predáci. Tak sa stalo, že nové „západné štáty" sa dostali pod úplnú kontrolu niekdajšej „verchušky". Veď v prvom parlamente Slovenskej republiky po roku 1990 tri štvrtiny zvolených poslancov boli bývalí funkcionári KSS. Ani po vyhlásení samostatnej SR sa to citeľne nezmenilo. Z ich radov sa volili a volia aj najvyššie štátne funkcie. Pre vyslovene národných Slovákov tam nikdy nebolo miesta. A ak sa tam niekto náhodou dostal a začal sa takto prejavovať, boli tu sily, ktoré ho odtiaľ odsunuli.


Dátum:30.12.2017
region: 
forma: 
Norman

tak nejako, všetká tá svetská sláva súčasných sionistických výmyslov sa prepadne do zabudnutia hneď potom, ako sa ukáže, že sionistický kráľ je nahý a bezmocný.

Kto má moc, ten si myslí, že má aj pravdu. Ale žiadna lož nerastie do nebies, prečo sa ti tupoňkovia talmudistickí nezamyslia aspoň nad tými svojimi primitívnymi príbehmi, aspoň trocha sa poučiť, ako skončil babylon a ostatné ich semitské nepodarky?

Norman
Norman