Keď si pustíte televízor a otvoríte noviny alebo hocičo iné, tak sa odvšadiaľ na vás vyvalí názor mediálnych samsonov na Grécko, že a) sami si zavinili svoj dlh, b) lebo mali vysoké dôchodky, a c), že to teraz musia zahraničným banksterom zaplatiť.
Nechcem moc teoretizovať, ale problém sa dá vysvetliť veľmi pekne na krásnom príklade. Cirkus okolo penzijnej reformy na Slovensku a masívne osprosťovanie, ktoré presadzuje podvod, nazývaný II. pilier.
Priebeh je vcelku jasný: pred 10 000 rokmi bolo na planéte len niekoľko miliónov jedincov druhu homo sapiens. Dnes je nás skoro 8 miliárd. Tento úspech bol dosiahnutý vďaka úspechom civilizácie, vedy a techniky, vďaka ľudskej invencii.
Jestvuje jeden termín, ktorý dobre charakterizuje podstatu ľudskej spoločnosti. Je v princípe známy, ale nie je dostatočne oceňovaný, ba je zámerne zametaný pod koberec. Pojem "plutokracia" môže byť, ako všetky pojmy, vysvetľovaný rôzne, tak tu chcem skúsiť viacmenej technicky zadefinovať, prečo je vlastne dôležitý.
Najznámejšia Kaliňákova stalkerka, presstitútka Tódová, dnes vypustila do éteru rozhovor so skrachovanou ex-političkou Radičovou, považovanou v globalistických kruhov "kaviarne" za stále akúsi mienkotvornú osobnosť, či čo :-).
Iste si spomínate, aspoň vy starší, ako to bolo hneď po prevrate v novembri 1989. Celý čas sme čítali a počúvali o privatizácii ako o všelieku na všetky ekonomické problémy. To isté teraz zažíva Bielorusko.
Ale na rozdiel od vtipu, kde sa stal malý zázrak, sa teraz práve že nedeje nič nenormálne, deje sa len to zákonité. Je to nevyhnutný dôsledok celého predošlého procesu - tejto nevyhnutnosti sa hovorí karma.
Je to vlastne takmer vždy ten istý problém. Aj keď sa to už pokúšali popísať rôznou terminológiou, nie je to ono. Ale nedávno som narazil na jeden výraz, na jeden pohľad na vec, ktorý sa výborne hodí.
V dnešnej Pravde je článok o daniach. A je tam jeden výrok, síce od globalistickej ideologičky Kusej, ale je to taká jednoduchá pravda, že ju vidí a hovorí aj ona:
Máme za sebou fchancúske voľby. Boli učebnicovou ukážkou technológie zvanej demokratické voľby. Nahnevaný a podvedený národ silne cíti, že je v ohrození. A napriek tomu nepriateľ, predstaviteľ záujmov cudzej veľmoci tie voľby jasne vyhral.
Kedysi aj náš pán premiér spomínali tretiu cestu. Ba dokonca sa mi čosi marí, že sa aj jeho strana jeden čas tak volala: Smer – tretia cesta. Už tú tretiu cestu nespomína, asi na ňu pod dojmom štedrých sponzorských darov po prvej ceste zabudol.
Demokracia bezpochyby výborne funguje. Žiaľ, len vtedy, keď treba previesť na ľudí vinu. V Grécku systém nechal preniesť na ľudí vinu za čokoľvek, čo sa bude teraz diať. Nechal si podpísať bianko šek. Ľudia si museli vybrať, ale mali len dve ničnehovoriace možnosti. Kinoautomat, demokracia. Nech by si vybrali ktorúkoľvek, pôjde to pre nich v podstate rovnako. Ale už sa im bude môcť naveky vyčítať - veď to bola vaša vlastná voľba, je to vaša vina.
Slovenská intelektuálna elita v poslednom období s obľubou používa slovo konšpirácia. Označuje ním v zásade všetko, čo nespadá do oficiálnej línie videnia sveta. Tie najprominentnejšie osobnosti našej spoločnosti hľadajú odpovede, prečo občania veria konšpiračným teóriám.
Viete, prečo je vo švajčiarskom Lídli nástupný plat 3 330 eur? Z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že tam majú silné odbory, ktoré tieto podmienky svojim zamestnancom vybojovali. A po druhé preto, že tam majú inú mentalitu.
Vážení delegáti 22. plenárnej konferencie Stálej konferencie slovenskej inteligencie. Je mi ľúto, že sa nemôžem zúčastniť vášho rokovania vzhľadom k nepredvídaným závažným zdravotným problémom v rodine. Dovoľte teda touto cestou uviesť niekoľko základných poznatkov k doterajšiemu priebehu transformácie hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá sa po vyčerpaní všetkých potenciálov zmysluplného a usmerniteľného vývoja, zradou tu panujúcej oligarchie a postupným zdevastovaním takmer všetkej nezávislej inteligencie dostala dnes v podstate naspäť do svojho bodu „0“.
Termín „Německý hospodářský zázrak" popisuje rychlou obnovu a rozvoj ekonomiky v Západním Německu a částečně i Rakousku po druhé světové válce. Tento výraz byl poprvé použit v britských Times v roce 1950.
Někdy v roce 1905 pronesla služka ke svému pánovi tuto větu: „Říká se, že na Kubě bude válka, a já tam mám rodinu.“ Pan Rothschild odvětil: „Žádná válka nebude, nedám peníze.“ A skutečně, i když se vedly řeči, že válka na Kubě je nevyhnutelná, neválčilo se.
Hanba o to větší, že jsme – anebo si to už jen říkáme, že jsme? - národem Jana Husa a T.G. Masaryka. Mravních autorit, uznávaných na celém světě. A hanba o to hlubší, že ji neprožíváme poprvé. Vzpomínáte na balkánskou krizi v devadesátých letech minulého století? Na tzv.
Ešte pred 50 rokmi klasickí ekonómovia považovali za prejav životaschopnosti ekonomiky, keď dokázala produkovať veci, ktoré ľudia chcú (a vedia za ne aj zaplatiť). Dnes bola ekonomika predefinovaná na čosi, čo sa nazýva Hrubý domáci produkt, či HDP.
Moderní společnost miluje vědu a čísla. Před pár stoletími by lidi sotva napadlo pídit se po tom, před kolika lety vznikl svět. Dnes si troufáme na mnohem víc. Skrze udělátka jako střední délka života a nějaké to modelování trendů si troufáme odhadnout už i to, kdy zemřeme.
Na Slovensku od roku 1948 prebiehal proces intenzívnej morálnej a intelektuálnej degenerácie národa. Ak si niekto predstavoval ako ja, že po roku 1990 sa situácia zmení, neprestáva si pretierať oči! Sprostých amorálnych komunistických papagájov komsomolcov nahradili často ešte sprostejší a amorálnejší papagáji finančnej oligarchie, pričom na môj vkus príliš často sú to tí istí sprostí komsomolskí papagáji.
Docela často poslouchám, že za socialismu bylo špatně a dnes jsou úplně jiné možnosti. Je to pravda a není to pravda. Většina lidí si plete technický a vědecký pokrok se společenským zřízením a ekonomickým systémem.
V Literárnej prílohe denníka Právo vyšiel na začiatku januára 2000 rozhovor s filozofom Egonom Bondym. Myšlienky, ktoré boli vyslovené v tomto interview majú byť podnetom k diskusiám o povahe doby, v ktorej žijeme.
V Rusku nedávno prebehli dve zaujímavé konferencie o medzinárodnej situácii. Obe svedčia o tom, že v Rusku, na rozdiel od napr. Európy, nevládnu medzi intelektuálmi v tomto smere žiadne primitívne tabu. Je jasné, že tieto témy nie sú témou okraja spoločnosti, ale naopak, ktorá spoločnosť ich otvorene nevyjadrí a nepostaví sa im, tá sa dostane na okraj.
Konzervatívna strana CDU/CSU získala vo včerajších spolkových nemeckých voľbách úspešných 41,5%, čo je o 2 percenta viac, ako minule. Je to ich úspech, pretože stúpanie obľúbenosti počas vládnutia nie je vec ľahká. Pripomína to úspech strany Smer na Slovensku - okrem stabilnej popularity počas vlády sú to aj podobné dominantné percentá, ale aj ďalší faktor - problém s koaličným partnerom.
S presnosťou rakety Tomahawk sa akcia "humanitárnym demokratom" podarila; ďalší krok - deľba vojnovej koristi. Líbya mala na účtoch v zahraničných (západných) bankových domoch zhruba $340 mld. Po "oslobodení" sa do krajiny vrátilo údajne iba 20 mld. Rozdiel približne 320 mld. dolárov predstavuje KAPITÁLnu vojnovú korisť, pri ktorej naši plynový zlodeji vyzerajú ako vreckári z Václaváku.
"Nie ekonomickému teroru" a "Ruky preč od Ukrajiny", stálo na transparentoch (dvoch) protestujúcich ľudí na ukrajinsko-ruskej hranici. Dvojica bývalých Juščenkovych oranžových revolucionárov si pri príležitosti zastavenia importu nekvalitnej produkcie korporácie Roshen (pozor, písať zásadne v latinke, je to súčasť imidžu) do Ruska rozpačito zaspomínala na staré dobré časy, keď ich v protiruskom šíku stáli dobre zaplatené tisíce. Nuž, peniaze na energickejšie protesty neprišli. A neprišla ani slabomyseľná trúba Jerichova z voľakedy bohatej Agentúry Epicentrum, hlavná dodávateľka protiruskej propagandy pre podkarpatské chápadlo korporátnej mediálnej chobotnice.
Problémom je, že množstvo začínajúcich podnikateľov sa necháva zlákať na príbehy bohatých ľudí o tom, že začali svoje spoločnosti budovať z ničoho a po pár rokoch sa zmenili na bohatých a úspešných podnikateľov. Avšak ja tvrdím, že na to sa začínajúci podnikateľ nikdy nemôže spoliehať, nemôže si brať z toho príklad. Nemôže si hovoriť, že keď ten a ten jedinec to dokázal, tak ja to dokážem tiež.
Podľa profesora Fursova, reálne analógie súčasnej globálnej krízy netreba hľadať vo Veľkej hospodárskej kríze tridsiatych rokov, ani v kríze z obdobia rokov 1973-1983, ale v „obdobiach chronologických medzníkov“. Typologicky najbližšie sa takéto obdobie vzťahuje na roky 1873-1933. Práve vtedy sa sformovalo „aktuálne 20. storočie“, všetky jeho hlavné sily a protirečenia.
Faktom je, že svet je Nemeckom fascinovaný. Spomedzi všetkých členov EÚ ako jedinej krajiny akoby sa kríza vôbec nedotkla. Kým v Španielsku, Portugalsku či Grécku dosahujú percentuálne údaje o nezamestnanosti hrozivé rozmery, v Nemecku je miera nezamestnanosti na rekordne nízkej úrovni. Kým ostatným krajinám Európy takmer kolabuje export, v Nemecku je to hybná sila ekonomického rastu. Ak sa teda hlásim k “veľkonemeckej” filozofii, hlásim sa k udržaniu konkurencieschopnosti domáceho trhu, finančnej disciplíne, zvyšovaniu domácej spotreby a k zodpovednému korporatizmu.
V tichosti, bez zbytočných rečí bolo odobraté obrovské vlastníctvo krajín s „totalitnou minulosťou“, prebehli miestne privatizácie, v dôsledku ktorých novými „privátnymi“ vlastníkmi sa stali, ktovie prečo, výlučne nie miestni vlastníci. Opäť zdôrazním: hlavným, jednoduchým a efektívnym nástrojom toho, čo sa deje – je pod kontrolu postavená, riadená, skorumpovaná elita miestnych národov. Tá teraz uviazla v slepej uličke a v strachu pre budúcnosťou. Tento strach je oprávnený.
Možno to niekomu bude znieť ako rozprávkový nadpis, ale nie je to tak úplne nezmyselné tvrdenie. Spotrebné dane, dane z pridanej hodnoty, dane z platu, dane z nehnuteľností sa dajú zrušiť veľmi jednoducho. A pritom štát môže ďalej fungovať a občania sa budú mať oveľa lepšie.
Uverejňujeme spojenú sériu blogu Pavlíka Morozova alias Leonarda o histórii finančníctva, teda o najpodstatnejšom atribúte histórie posledných pár storočí ( na Západe, ale, samozrejme, s globálnym dopadom).
Doteraz sa naša civilizácia osvedčila ako veľmi odolná. Čo všetko už na nás roky hrozí padnúť: krach burzy, krach bánk, štátny bankrot, svetová vojna, hladomor – a v roku 2012 hrozil dokonca úplný "koniec sveta". Tak aspoň niektorí verili. Bezpochyby mnohí hladia do budúcnosti ešte stále s obavami, ale napriek všetkým svetovýn témam, v živote väčšiny ľudí sa neprejavujú zmeny. A teda kým problémy nepocítia na vlastnej koži, prevláda ľahostajnosť.
Prečo sa občania západných priemyselných krajín nechajú tak radi klamať?
Žijeme v blahobyte, naše krajiny sú bohaté, existuje rozsiahla stredná trieda, sme slobodní a demokraticky zvolená vláda koná v najlepšom záujme ľudu. Nielenže tieto lži sú nám znova a znova predkladané, väčšina ľudí dokonca verí v tieto nezmysly. Ľudia, ktorí sa denne trápia v dopravných zápchach, len aby boli načas v práci. Ľudia, ktorých plat horko-ťažko stačí financovať ich skromný život. Ľudia, pre ktorých strata ich nenávideného pracovného miesta vedie k finančnej katastrofe. Široká verejnosť nie je stredná trieda - je to ľudský kapitál!
Prostá skutečnost je taková, že finanční sektor je příliš mohutný a mocný, než abychom jej mohli efektivně regulovat. Ve Spojených státech se nezvladatelná moc bankovní lobby už stala problémem, který uznává politická levice i pravice. A dokonce i kdyby se podařilo největší banky rozbít, zřejmě by se obnovily v ještě koncentrovanější podobě, jak vysvětluje profesor Gar Alperovitz z Marylandské univerzity. V Británii je situace méně přehledná nežli ve Spojených státech, ale málokdo by se snažil popřít zhoubný vliv londýnského City, který se promítl do oslabení závěrů Vickersovy zprávy. Požadavek důsledného faktického oddělení obchodního a investičního bankovnictví nahradil požadavek „samostatně vedených účtů“ a to ještě až k roku 2019.
Poznáte rozprávku o polievke zo sekery? Putuje hladný vojak krajinou a príde k domčeku, kde žije lakomá starena. Pýta si jesť, ale starena nedá. Tak sa jej vojak spýta, či vie robiť polievku zo sekery, že by jej ukázal ako sa to robí, keby mu na chvíľu požičala sekeru. Za odmenu sa z polievky naje.
Hlavná hlasná trúba propagandy plutokracie na Slovensku, stoka zvaná Sme, dnes poskytla priestor maďarskému ekonómovi menom Péter Duronelly v téme: súčasné maďarské problémy. Nie, tentoraz nejde o slovensko-maďarské vzťahy. Ide o celkovú ekonomiku "moderných" štátov. V interview padli niektoré vety, ktoré, po presnejšom pochopení, dosť jasne odzrkadlujú iluzórnosť slobodnej ekonomiky štátov, ako aj ich závislosť na nadnárodnej plutokratickej mafii.
S príchodom nového roka zaplnili titulné stránky korporátnych médií iránske vyhrážky o uzatvorení Hormuzského prielivu v Perzskom zálive a "analytici ropného trhu" sústredili svoj chabý intelekt na vytváranie scenárov, že čo bude, keď bude... prieliv nepriechodný. Dôvod iránskych úvah o takomto zásadnom kroku sa však nedozvieme. Ich spúšťačom sa stal obdobný akt, aký použili židovskí bankári so sídlom v USA proti Nemecku v 20. rokoch.
Tento raz je snahou banksterskej mafie zabrániť prostredníctvom amerických sankcií uvalených na iránsku centrálnu banku, aby dostal Irán za ropu zaplatené. Irán totiž ako platidlo za svoju ropu neakceptuje USD a významne sa tak zúčastňuje na erózii petrodolára, ktorý garantuje židoameričanom svetovú hegemóniu.
Píšuc z regiónu, ktorý vytvára viac fráz na štvorcový meter, než ktorýkoľvek iný – z Blízkeho východu – mal by som sa azda zastaviť pred tým, než poviem, že som v živote nečítal toľko odpadu a úplných blábolov, ako teraz o finančnej kríze.
Ale nebudem zadržiavať svoje rozhorčenie. Zdá sa mi, že reportáže o kolapse kapitalizmu dosiahli nové dno, prekonávajúcaj Blízky východ, a to v dôsledku čírej slepej poslušnosti voči tým istým inštitúciám a harvardským "expertom", ktorí celú tú zločinnú tragédiu spôsobili.
