Sú v zásade dva možné spôsoby nahliadania na veci politické: demokratický alebo geopolitický. Netreba ich miešať, lebo navzájom takmer nesúvisia.

1. Veci verejné a princíp väčšiny

Keď sa pozeráme na politiku z hľadiska demokracie, napriek rôznym zahmlievaniam a záludnostiam, ktorými sa nás snažia odstrašiť študovaní obrezaní politológovia, podstata je veľmi jednoduchá: demokracia je vláda ľudu, slobodné rozhodovanie väčšiny o svojich vnútorných veciach. Demokracia je toto a nič iné než toto: ak platí to, čo si ľudia na nejakom území niečo väčšinovo odhlasujú. Je to len ich vec a nikoho iného do toho nič nie je (ak tým nie sú dotknuté jeho práva, to je však už iný príbeh). Netvrdím, že vec nemá svoje záludnosti a komplikácie, ale tie nás nesmú odviesť od podstaty.

Keď si väčšina ľudí na nejakom území, či sú to Albánci v Kosove, Rusi na Kryme, ľudia v Donbase (či sú oni Rusi alebo Ukrajinci, to je úplne jedno), Maďari na Žitnom ostrove, Kórejci v Žiline, Turci v Mníchove, Alžírčania v Marseille, Černosi v Londýne, buzeranti v Bruseli či ktorákoľvek iná väčšina kdekoľvek na nejakom území niečo schváli, čo nebude zasahovať do práv ľudí žijúcich na iných územiach, tak to je skrátka uplatnenie demokratického princípu. Nemusí ísť len o samostatnosť, ale o čokoľvek, nech je to hoci aj ľudožrútstvo – ak sa väčšinovo dohodnú, že sa budú navzájom žrať, tak nech sa páči. Nikto nemá právo zvonku do toho zasahovať – ak teda chceme hovoriť o vláde ľudu, čiže demokracii. Akokoľvek sa nám to nemusí páčiť, každý zásah do zvrchovanosti rozhodovania tých ľudí, nech by bol robený so sebelepším úmyslom, nech by bol akokoľvek zdôvodniteľný, humánny, šľachetný, ale už to bude porušenie princípu demokracie, ktoré je potenciálne zneužiteľné: z pozície silnejšieho si v podstate môžeme čokoľvek vymyslieť a na základe toho potom obmedzovať slobodné rozhodovanie ľudí na nejakom území.

Áno, počujem: a čo uznané hranice štátov, medzinárodná stabilita, ľudské práva, zločiny, ukrutnosti, ochrana práv tej menšiny, ktorá je proti... to všetko však sú len ideologické či mocenské motívy, hľadanie zámienky. Ak väčšina obyvateľov na nejakom ostrove sú ľudožrúti, ktorí považujú za ušľachtilé a prospešné sa navzájom zabíjať a žrať, aké máme právo my zvonka o tomto ich spôsobe života rozhodovať? Len preto, že sa cítime byť vyspelejší a naše názory považujeme za lepšie? Toto je typicky západný pohľad poznačený automatickou nadradenosťou a kolonializmom, ale treba si jasne uvedomiť, že tieto myšlienky musíme zavrhnúť, ak chceme ctiť väčšinový rozhodovací princíp, ktorý je podstatou každej naozajstnej demokracie.

Z tohto pohľadu každé konanie vlády, ktoré nemá podporu u väčšiny ľudí, je nelegitímne až priamo zločinné. Nelegitímny a nedemokratický bol pozývací list z 68-eho, rovnako ako pozývací list 130 novobiľakovcov z 2015-eho. Nedemokratické a nelegitímne sú medzinárodné zmluvy o ktorých ľudia nerozhodnú v referende (NATO, TTIP...) Nedemokratické sú všetky metódy pseudodemokracie, čiže rôzne technológie, kde navonok ľudia demokraticky hlasujú, ale reálne rozhodovanie a moc sú inde. Najvypuklajším príkladom sú USA, kde si ľudia síce môžu zvoliť jedno z dvoch krídel miestnej štátostrany, ale na reálnu moc to nemá ani najmenší vplyv, ba ani len netušia, ktorá zo šedých eminencií v krajine skutočne rozhoduje. Vrcholne nedemokratické sú všetky spôsoby vonkajšieho riadenia, od vyrábania farebných pučov a majdanov až po tajné zmluvy, ktoré držia Nemecko aj po 70 rokoch od vojny v pozícii kolónie, pričom väčšina ľudí ani nevie v akej neslobodnej krajine žije. Vrcholne nedemokratické sú bruselské euroorgány, a to nielen preto, že o dôležitých veciach rozhodujú nevolení agenti viemekoho, ale aj preto, že celá tá byrokratická mašinéria je zámerne taká komplikovaná a neprehľadná, aby nikto nepovolaný nemal šancu ani len nahliadnuť do jej podstaty.

Naopak, nepochybne demokratické sú výsledky jednoznačných referend na Kryme i v Donbase: nech by totiž prebehli za akýchkoľvek okolností, ale dôležité je, že tam skutočne (a nepochybne) drvivá väčšina ľudí chcela a chce opustiť kyjevský CIA banderistan a pripojiť sa k Rusku.

Keď sa na veci pozrieme bližšie, zistíme, že tento „demokratický“ pohľad na politiku je iba čírou teóriou. Je to len populistická rozprávka, ópium držiace masy v apatii. V praxi našej západnej civilizácie vlastne demokracia neexistuje, vôľa ľudu sa nerealizuje, ale namiesto nej je tu oligarchická plutokracia.

2. Geopolitika

No a potom je tu druhý možný pohľad, a to je geopolitický. Princíp veľmocí, civilizačných okruhov a sfér vplyvu. Právo má ten, kto si ho dokáže obhájiť, ak to nejde inak, tak vojensky. A v tom prípade platia jeho doktríny, jeho ideológie, jeho argumentácia, on píše históriu. Že je to iba nechutný predátorský princíp silnejšieho? Áno, presne tak. Toto je geopolitika, nič iné. Toto je realita planéty Zem: nekonečná vojna o ovládnutie území a zdrojov, ktorá nikdy neprestala, ale stále prebieha, hoci jej formy a účastníci sa menia.

Z tohto hľadiska je pochopiteľné konanie aktérov dnešnej geopolitickej bitky: Američanov, Rusov i Číňanov. Každý má svoje záujmy. Avšak tu je treba si jasne uvedomiť: mocenské záujmy veľmocí, čiže malých skupiniek ľudí, ktorí majú moc, nie sú totožné so záujmami miliárd ostatných ľudí na tejto planéte. Záujmom väčšiny ľudí je mier, rovnomerné a spravodlivé rozdelenie politickej i ekonomickej moci a bohatstva medzi jednotlivými regiónmi. Záujmom geopolitikov je sústredenie moci a bohatstva do svojich rúk, a pozor: všestranné oslabenie súpera, prípadne jeho likvidácia – teda niečo, čo sa bolestne týka väčšiny populácie sveta. Výsledkom veľmocenských stretov sú nielen vojny a milióny mŕtvych, ale tiež utrpenie a nižšia kvalita života ľudí. A v neposlednom rade genocída, čo nie je len vraždenie: genocídou sú rovnako aj iné opatrenia spôsobujúce úbytok obyvateľstva. Áno, genocídou bolo napríklad aj zmenšenie počtu obyvateľov Ruska v 90. rokoch a genocídou je aj vyľudňovanie bielej populácie z rôznych regiónov Európy na úkor rýchlo sa množiacich nepôvodných etnických skupín s rôznymi asociálnymi populačnými stratégiami.

Geopolitika je zákonitá, je to nevyhnutný jav. V konečnom dôsledku však stav sveta je výsledkom uvedomenia masy miliárd jedincov. V našich končinách má dnes každý prístup ku glóbusu a k internetu a za svoje názory si tak každý môže iba sám. Každý má možnosť chápať kto je kto vo veľkej geopolitickej hre a aké perspektívy prináša. Každý z nás si môže sám domyslieť, či je lepší svet s jedným totálnym hegemónom vládnucim prostredníctvom celého prepracovaného systému švindľov a svinstiev, alebo svet s viacerými, vzájomne si aj v ponuke životného štýlu konkurujúcimi centrami moci. Každý z nás je spoluzodpovedný za stav sveta: tak ako iné druhy primátov, aj nahé opice Homo Sapiens majú hore len tých alfasamcov, ktorých si samé vyberú. Moc pochádza z ľudu, inak to nikdy nebude.