Halloween - kultúra smrti naplnená v Kórei
Je to kultúra smrti spojená s konzumom a stádovitosťou - v Južnej Kórei zahynulo pri oslave Halloveenu 151 ľudí (číslo môže vzrásť).
S koncentráciou ľudstva dochádza občas k veľkým tragédiám, potopeniam lodí či pádom lietadiel. Riziko sú aj veľké športové zhromaždenia na uzavretých štadiónoch. Riziko sa naplnilo aj pri masových orgiastických zábavách, kde poskakuje dav sfetovaných polonaháčov (napríklad pri Love Parade 2010 Duisburg - 21 obetí). Ale pri Halloweene, ktorý je vlastne zdegenerovanou pouličnou zábavou pre deti, sa nebezpečenstvo tlačenice nepredpokladalo.
Ale Kórejci to dokázali. Sprostý sviatok z cudziny prevzali, plne ho implementovali do vlastnej kultúry, z detskej hry urobili orgie smrti. Až naozaj na nich obetovali skoro dve stovky životov.
Kultúra je kultúra. Kto si akú pestuje, tak aj skončí. Nemienim okolo takéhoto masakru žartovať, naopak, chcem varovať. Kým 21 mŕtvych v Duisburgu viedlo k vážnym úvahám a v podstate zrušeniu Love Parades (ktoré aj tak boli len priestor pre exhibicionizmus homosexuálov), je tu otázka, či sa teraz pri 150 udusených a udupaných neodsúdi aj táto dementná rádoby hororová americká zábava. Zábava, ktorá u nás uráža všetkých tých, ktorí si ctia reálny sviatok zosnulých. Zábava, ktorá priamo uráža všetkých našich zosnulých príbuzných a známych.
Celá vec mala vzniknúť tak, že sa v dave rozšírila fáma, že v blízkom podniku je nejaká ich (pop) celebrita. Tak tam začali utekať.
Mládež v Južnej Kórei je sociálne degenerovaná tak ako v Európe. Výsledok je, že vyhrá biedna komunistická Severná Kórea napriek Samsungu a vyspelému lodiarstvu a atómovej energetike.
Toto písal už v 70. rokoch Stephen King v upírskej knihe Salems Lot: "Nežije. Preto sem prišiel on. To mesto je mŕtve ako on. Je mŕtve najmenej 20 rokov. Celá krajina dopadne rovnako. Zašli sme s Nollym do letného kina. Videl som v tej kovbojke viac krvi a zabíjania, ako som videl za 2 roky v Kóreji. Decká jedli kukuricu a smiali sa. Im by sa páčilo byť upírmi."
Živočíchy, ktoré žijú nahustené životom sociálneho hmyzu, musia mať zábrany, aby sa nepovraždili. Medzi také patrí aj človek, ktorý je navyše výrazne agresívny. Táto tendencia ku vraždeniu sa musela niekde preliať a plní to kultúra smrti a násilia. Čím väčšie mesto, tým viacej reálneho a kultúrneho násilia. Kultúry "politickej korektnosti" je tiež len jeden zo spôsobov zabrzdiť tohto molocha smrti - čo sa však nepodarí. Násilie nie je zastavené, je len odložené a neskôr sa o to viac prevali do reality (praskne hrádza).
"Chcela by som žiť v krajine, kde by sa ľudia nebáli zomierať" - to nie je nejaké úplne náhodné prerieknutie.
Tie neustále reči o podrbaných Ukrajincoch a ich vojne tiež nie sú motivované len politicky - tí prestitúti a komentujúci ľudia sú doslovne úchyly nadšení zabíjaním a mrtvolami vojakov.