Bratislavská sobota, takmer 40 stupňov v tieni. Čo môže byť lepšie, ako spojiť príjemné s užitočným a zájsť do klimatizovaného Slovenského národného múzea na výstavu o rozlúštení jazyka Chetitov, ktorú autorsky pripravilo Národní muzeum – Náprstkovo muzeum asijských, afrických a amerických kultur v Prahe. Výstava o jazyku, to tu ešte nebolo.

Prvým varovaním pred nadsadenými očakávaniami bol rozhorúčený kumbál pokladne s pracovníčkou múzea v stave teplotného šoku. Ani hlbšie v útrobách múzea nebolo chladnejšie. Na stoličkách posedávali zmorené dozorkyne a keby sa na schodoch ozvali kopýtka žirafy z tretieho, ako sa schádza schladiť na prízemie, každý by to chápal. Výstava "Bedřich Hrozný. Sto rokov od rozlúštenia chetitského jazyka" bola práve na prízemí - ušlo sa jej termicky luxusné miesto.

Druhé sklamanie nastalo čoskoro. Významnému českému orientalistovi boli venované tri informačne chabé miestnosti, pričom súčasťou druhej boli - nevedno prečo - aj artefakty z vykopávok na území Slovenska. Tretia bola kompletne celá zasvätená bizarnému bľabotaniu, okopírovanému z minimal music.

Málo, a navyše lajdácky označených dobových fotografií, jeden krátky hlúpy čierno-biely film z 50. rokov z českého archívu o B. Hroznom a Chetitoch, všeobecne známe informácie na niekoľkých tabuliach... Nebyť tabuľky s lúvijským písmom, človek by nadobudol presvedčenie, že zas raz šiel niekam zbytočne. Práve táto tabuľka, nenápadne umiestnená na stene, je ozdobou výstavy, pretože pri pohľade na lúvijské písmo je hneď a okamžite jasné, odkiaľ vzal Konštantín Filozof inšpiráciu pre svoju hlaholiku.

Čím bolo vlastne dielo Bedřicha Hrozného významné? Rozlúštením chetitského jazyka definitívne potvrdil, že nešlo o semitský kazyk - ako sa dovtedy predpokladalo - ale o indoeurópsky jazyk, ktorý bol súčasťou obrovského indoeurópskeho jazykového priestoru. A genetického. Genografický výskum totiž vyvrátil aj tvrdenie, že hoci šlo o indoeurópsky jazyk, jeho nositeľmi - a tvorcami veľkolepej ríše s vysoko rozvinutou písomnou kultúrou - boli Semiti. Výskumy z Chatušše, hlavného mesta Chetitov, však ukázali, že títo ľudia patrili k haploskupine R1a. Kto bol v súčasnosti Chatušši a okolí, nemohol si nevšimnúť, že veľa z miestnych obyvateľov nevyzerá príliš turkicky.

Hrozného dielo "Die Lösung des hethitischen Problem. Ein vorläufiger Bericht" - dôkaz jazykovej príslušnosti Chetitov k Indieurópanom (nekorektne povedané Árijcom) sa stal súčasťou indoeurópskej (nekorektne povedané árijskej) renesancie vychádzajúcej z Nemecka. Spolu s jej ostrakizáciou sa dostal do zóny nezáujmu aj Bedřcih Hrozný. Je to vidno dodnes - aj na výstave v SNM. Napriek tomu, že po Hroznom pomenovala pred dvoma rokmi Univerzita Karlova ocenenie za tvorivý počin.

Postmodernou bodkou za výstavou bola spomínaná tretia miestnosť s jedinou obrazovkou, na ktorej bežalo do slučky krátke video s chetitským písmom a sprevádzala ho neautentická hudba so spevom v štýle Phila Glassa: dddd dzdzdzdzd tttttt mmmm nnnn jjjj jídlo bbbb pppp jíst... atď. Bola to odvolávka na prvú vetu rozlúštenú B. Hrozným z chetitštiny Nu ninda-an ezzateni wasar-ma ekuteni (Teraz chlieb budete jesť, potom vodu budete piť). Autorom muziky je akýsi Pavel Sterec, ktorý sa na stenu miestnosti dostal bok po boku s Bedřichom Hrozným. Nudné multimediálne dielo vzniklo v spolupráci s Ústavom srovnávací jazykovědy a Fonetickým ústavom FF UK v Prahe. Dietologické odporúčanie, preložené z chetitštiny B. Hrozným, hrdo nazvali "kultúrnou konštantou". Nuž, neviem. Jedlo a pitie je v časoch nešľahnutých postmodernou len obyčajnou biologickou nutnosťou.

Paralelne s expozíciou venovanou významnému vedcovi Bedřichovi Hroznému a chetitskému jazyku sa na prízemí SNM nachádza výstava ďalšia. Volá sa Apoštol Eugen Krón a Košice. Zrkadlovo orientovaný priestor s rovnakou plochou je využitý podstatne bujarejšie. Názov evokuje, že ide o svätca. Rýchlo však vysvitne, že ide o - boľševického propagandistu. Je to iste náhoda, že Jenő Krón, zakladateľ takzvanej košickej moderny a dokonca celej školy, pochádzal zo židovskej rodiny. Rovnako ako ďalší propagátor boľševizmu Jozef Polák, vtedajší riaditeľ Hornouhorského Rákociho múzea v Košiciach, ktorý Krónovi vytvoril veľkorysé podmienky na založenie školy. Adorácia tejto umelecky bezvýznamnej osoby, ako dokladujú vystavené diela, je v hlbokom rozpore so skromnosťou venovanou Bedřichovi Hroznému, ktorý akéhosi Króna svojím intelektom i životným dielom mnohonásobne presahoval. 

Ako by povedal postmodený klasik: hľa, kultúrna konštanta.

Dielo Króna a dielo Chetitov