Protokoly finančných mudrcov - časť1
I. kapitola
Dlhová pasca.
Ak niekto požičia a niekto nedokáže splácať, problém je zjavne na oboch stranách takejto pasce! Natíska sa prirodzená otázka:
AKO JE MOŽNÉ, ŽE SA NÁJDE BANKA, KTORÁ DOKÁŽE POŽIČIAVAŤ TAK BEZNÁDEJNE ZADĹŽENÉMU KLIENTOVI, AKO JE GRÉCKA VLÁDA?
Keby to bola jedna alebo dve malé banky s diletantami vo vedení a sprostými vlastníkmi, nebol by to problém. Na takéto problémy fungujúci trh má jednoduchý recept - bankrot neschopenej banky.
Keď je ale takáto situácia pravidlom a týka sa väčšiny veľkých bánk,
IDE O SYSTÉMOVÚ CHYBU A NASTAL ČAS NA ANALÝZU A NÁPRAVU!
Väčšina ekonomických komentátorov a analytikov sa zhoduje v názore, že bankrot Grécka a jeho vyhodenie u €-zóny bude mať katastrofálne dôsledky. Interesantné je, že prakticky nik si nekladie otázky :
- Prečo krajina, ktorá si zvolila nezodpovedných politikov do svojho vedenia, môže ohroziť globálne finančné trhy?
- Kam sa podeli požičané peniaze, na nákup akých tovarov, komodít a služieb sa použili?
- Čo je to za systém, kto a prečo ho vybudoval?
- Aké z tejto katastrofy vyplýva poučenie?
Všetci plačú nad rozliatym mliekom, nastalo intenzívne obdobie obviňovania, ale údajní páchatelia - PIIGS - predsa nemajú na svedomí systém, oni ho nevytvorili a sú skôr jeho obeťou!
Moderná doba s jej hektikou, úpadkom morálky a obrovskými možnosťami informačných a komunikačných technológií odhalila v plnej "kráse" patológiu finančníctva ako systému. Má svoje hlboké historické korene v minulosti a nové možnosti iba odhalili ich prehnitosť a nefunkčnosť!
Prvý a totálne zhnitý koreň sa volá
FRAKČNÝ REZERVNÝ SYSTÉM!
Treba povedať naplno že ide o štátnou mocou legalizovaný podvod, ktorý od svojho úplného zrodu prežíval iba vďaka vládnucej elite. V každom inom type podnikania by tento typ podvodu znamenal trestné stíhanie. Finančníci z titulu, že financovali výčiny mocných, dostali výnimku. Dnes, keď vďaka novým možnostiam v technológii a masovému osprosťovaniu obyvateľstva dosiahlo toto podvodnícke "podnikanie" úplne patologické a zhubné rozmery, akademický ekonomický establishment nedokáže nájsť v sebe silu vykríknuť
KRÁĽ JE NAHÝ!
Zopakujeme si základné definície, lebo tento megapodvod je založený na absencii elementárnych vedomostí medzi občanmi, ktorý ho financujú :
Fractional money
Money that is backed by a commodity only at a fraction of the face value. Also called "fractionally backed commodity money". Also called "bank money" or "book credit". For purposes here, the exact fraction is considered to be fixed in perpetuity.
Fiat money
Money that is declared "legal tender" by a government with no commodity backing. Or for purposes here, arbitrary manipulation rather than fixed commitment to any fraction of backing.
Prekvapený občan sa z týchto definícii môže zistiť, že v obehu sú aj peniaze, ktoré nie sú v tomto okamžiku kryté doslovne ničím (zlatom, tovarom, komoditami) a že na tomto podvode participuje dokonca aj jeho vláda! Tieto peniaze mu banky požičiavajú za vysoký úrok, podnikajú s nimi, investujú ich!
Pripravujem sériu príspevkov do blogu, ktorá sa bude zaoberať históriou tohoto megapodvodu už od jeho koreňov približne od roku 1660. Protokoly sionských mudrcov vyblednú pri odhalení tohoto sprisahania :-D, ktoré trvá bezmála pol tisícročia a ktoré speje k svojmu katastrofickému koncu.
II. kapitola
Podvod pažravých amorálnych zlatníkov
V Anglicku po sérii krvavých bitiek občianskej vojny umrel 3.9.1658 lord protektor vojvodca Oliver Cromwell. V roku 1660 sa vrátil Karol II. z rodu Stuartovcov na trón . Vznikol nový parlament - "Convention parliament". Karol II. posilňoval svoju moc a v roku 1662 vydal Act of Uniformity. Duchovný, ktorý odmietol prísahu kráľovi a nepoužíval Common Parayer Book, stratil svoj úrad. V krajine vládol ekonomický chaos, v Londýne vypukol mor, umrelo 68 000 ľudí! V roku 1666 vypukol v Londýne obrovský požiar, ktorý prakticky zničil mesto, 100 000 obyvateľov sa stali bezdomovcami. V rokoch 1664-67 pokračovala nepopulárna vojna z Holandskom, nepriateľské lode prenikli až do ústia Temže a potopili niekoľko anglických lodí. Nastala vlna zbrojenia, námorné veľmoci budovali svoje flotily .
A v tejto situácii sa našli amorálni ľudia, ktorí na všetkom tomto nešťastí zbohatli, lebo videli v tomto chaose príležitosť. V obrovskom chaose sa podarilo zlatníkom vytvoriť vlastnú ozbrojenú ochranu (SBS!) a ostatní obchodníci začali využívať služby zlatníkov a ukladali si u nich zlato. Dostávali potvrdenia o uložení v depozite (Commodity-Value Ticket), ktoré sa začali používať v obchodnom styku ako bankovky.
http://www.banking-history.co.uk/chequepix/goldsmith.html
Ale títo podvodníci prišli na jednu poriadne špinavú fintu, ako zbohatnúť z ničoho! Vznikol prvý lúpežnícky rizikový management na svete. Nakoľko nebolo pravdepodobné, že všetci držitelia potvrdeniek o depozite naraz v jednom okamžiku si prídu vyzdvihnúť svoje zlato, časť zlatého depozitu začali rôznym spôsobom používať na svoje vlastné obohatenie. Počet zlatníkov v Londýne vzrástol z 32 v roku 1670 na 44 v roku 1677. Vytvorili sieť Goldsmiths’ Company, ktorá fungovala napriek všetkým hore uvedeným pohromám.
Edward Backwell (cca.1618-83), pravdepodobný vynálezca megapodvodu. Pozri http://heritagearchives.rbs.com/wiki/Edward_Backwell,_London,_1653-82
Brutálny a sprostý podvod. Ako je možné, že sa časom legalizoval?
Najprv si ale musíme položiť otázku, v akom prostredí vznikol. V Anglicku, v ktorom sa rozpadli všetky tradičné hodnoty, v čase násilia a vojen, v morálnom rozklade spôsobenom amorálnymi a neschopnými vládnucimi panovníkmi.
Panovníkmi, ktorí neuznávali prirodzené právo, ale boli presvedčení o tom, že oni vytvárajú spravodlivosť, oni sú právo!
Customer account ledger of Edward Backwell, goldsmith banker of Lombard Street, London
Bez toho, aby som predbiehal, bola to nová oligarchia, ktorá sa drala k moci, ktorá legalizovala túto morálnu špinu a povýšila ju na štátnu úroveň!
Nebudem prekladať doslovne :
"There is in fact no direct evidence supporting the belief in question. The belief is, on the other hand, contradicted by circumstantial evidence consisting of goldsmiths? practice of paying interest, or at least of not charging any fees, to holders of their deposits and notes, which indicated that debts rather than bailments were being contracted; and the lack of any contemporary testimony, in court or otherwise, to the effect that goldsmiths embezzled money placed with them for safekeeping."
Ako argument preto, že klienti zlatníkov vedeli, čo sa s depozitom deje, uvádza :
1. Prax bola taká, že zlatníci nepýtali od klientov poplatky, ale naopak platili úrok;
2. Nie je svedectvo o tom, že by klienti sa súdne alebo inak ohradzovali proti použitiu svojich depozít.
Toto je nádherná ukážka pozitivistickej morálky a práva! :-D
Najprv autor zamenil kľúčovú otázku
Vedeli vkladatelia depozitu o zásadnom probléme nemožnosti súčasne vybrať svoj depozit, lebo v depozite bola iba časť vloženého majetku?
Za otázku
MOHLI VEDIEŤ, ŽE ZLATNÍCI BUDÚ POUŽÍVAŤ DEPONOVANÉ VLASTNÍCTVO NA SVOJE OBOHATENIE?
Citujem ďalej :
„Because these innovations were only possible to the extent that goldsmiths were allowed to profit by lending coin placed with them, and because they allowed depositors and note holders themselves to benefit from such lending, they supply strong prima facie grounds for supposing, not only that the goldsmiths?“
Krásny príklad pozitivistickej právnej logiky – „inovácia“ bola možná iba za predpokladu ďalšieho podnikania – ale vedeli klienti o skutočnej podstate rizika, ktoré podstupujú?
„Customers were perfectly aware of the fact that their balances due were only partly backed by coin reserves“,
Z logiky obhajoby to vôbec nevyplýva!
„... but that the customers preferred this circumstance to one in which they were denied interest and assessed fees in return for having their coins locked away.“
Hypotéza, veľmi pochybná a prakticky ničím nepodložená!
„It follows that, unless holders of goldsmiths? Notes were so naive as to believe that the goldsmiths were engaged in charity, they must have understood that such notes were, not “receipts” for stored coin, but debt instruments backed only by fractional reserves.
...
The wording of the earliest known goldsmiths? notes—two issued by Field Whorwood in 1654--also accords with their being debt obligations. Both contain the phrase “I promise to repay upon demand,” while neither stipulates any particular reserve, or otherwise suggests that coin is being stored ...!
Perverzita dokonaná do nadoblačných výšin, argumentácia ako vyšitá z obhajoby našich nebankoviek : nemohli byť tak naivní, že zlatníci pestujú charitu ! :-D
Argumenty proti sú jednoduché :
1. Zachované knihy účtovníctva bankárov nevykazujú žiaden úrok, alebo niečo ekvivalentné, čo by potvrdilo teóriu autora.
2. Nezachovala sa žiadna zmluva v písomnej forme, ktorá by potvrdzovala že vkladateľ depozitu vedel o jeho použití zlatníkom na vlastné účely.
čast 4
Karol II sa vrátil v máji 1660 ma trón, ale podpísal "Declaration of Breda", v ktorej sa zaviazal radiť sa s parlamentom. Nasledovala séria zákonov, popierajúca náboženskú slobodu tzv. "nonkonformistov" - členov iných cirkví ako Anglikánska. Postupne boli odstraňovaní z administrácie a vlády krajiny a z univerzít. Takto bola vytvorená početná trieda občanov druhej triedy a fakticky bola popretá kráľom podpísaná spomenutá "Declaration of Breda". Vzťahy medzi parlamentom a kráľom boli nejasné a samotný neschopný kráľ polarizoval spoločnosť a rozvracal morálku národa. Aby zlatníci udržali svoj pochybný kšeft, platili kráľovi výpalné vo forme pôžičiek. Ale nebolo samozrejme zadarmo! Úrok dosahoval niekedy až 30% a dlžoba sa vyšplhala na približne dnešných 300 miliónov libier!
Pre milovníkov sprisahaneckých teórií bude určite veľkým sklamaním, že kráľ Edward I. v roku 1290 vyhnal Židov z Anglicka tak brutálnym spôsobom, že veľmi dlho nemali chuť pôsobiť na tomto území. V roku 1655, Menasseh ben Israel, vodca židovskej komunity v Amsterdame, síce prišiel presviedčať Cromwella, aby umožnil ich návrat, ale neuspel. Bankovníctvo totiž ovládali Lombardskí bankári (podľa nich sa menuje Lombard Street v Londýne), ale v Anglicku mohla verejne pôsobiť iba ich nežidovská časť.
Financovanie občianskych vojen a katastrof v Londýne priviedlo financie Karla II k bankrotu, ktorý vyriešil veľmi jednoducho. V roku 1667 suspendoval splácanie dlžôb. To samozrejme ukončilo bomba kšeft zlatníkov a vodca finančných mudrcov John Blackwell zbankrotoval.
Nie všetci zlatníci boli zruinovaní. Napríklad Hoaresovci, Heriotsovci, Williamsovci, Childsovci a Pinckneysovi ostali prakticky nepostihnutí. Samotný systém sa teda zachoval, bol potrebný pre udržanie obchodu a tak sa hľadala cesta, ako zabrániť podobnej nešťastnej intervencii kráľov do systému. Riešením bola revolúcia z roku 1688 ("Glorious Revolution"), ktorej výsledkom bolo úplné oddelenie financií kráľa od štátu. Štátna pokladnica (Exchequer) sa dostala pod kontrolu parlamentu, v roku 1994 bola zriadená Bank of England a podvod s frakčným rezervným systémom mohol pokračovať na kvalitatívne inej, štátnej úrovni.
Ako to pekne finanční mudrci zariadili, o tom bude ďalšie pokračovanie mojich protokolov.
III. kapitola
Podvod pokračuje na kvalitatívne novej úrovni
Sir William Paterson (1658 - 1719)
V čom bol geniálny prínos tohto Škóta, prečo ho označujem ako jedného z najväčších finančných mudrcov?
1. Pochopil, že podvod s frakčným rezervným systémom musí mať mocenské krytie a že sa finančníci musia schovať za štátne symboly.
2. Položil si ako správny Škót jednoduchú otázku : "A načo nám je pri tejto hre zlato?". A okamžite dal aj geniálnu odpoveď : "Stačí tlačiť ničím nekryté papieriky!"
Treba si zase uvedomiť historický kontext. Citujem z knihy Ronda Camerona "Stručné ekonomické dejiny sveta" :
"Pozemková šľachta sa rodinnými zväzkami a sobášmi premiešala s bohatými kupeckými rodinami. Veľkí obchodníci a s obchodom spojení právnici mali silné slovo pri tvorbe vládnej politiky. Ich predstavitelia získali po revolúcii 1688-89 najvyššiu moc v štáte. Ich zákony a vyhlášky boli odrazom rovnováhy záujmov boli na prospech agrárnych a poľnohospodárskych kruhov a pritom podporovali domácu výrobu a napomáhali lodiarom a obchodníkom".
Prv než prikročím k podrobnejšiemu popisu procesu vzniku a funkcie novej banky, uvediem niekoľko faktov, ktoré predchádzali. V roku 1691 ponúkol založiť spoločnosť, ktorá by bola schopná požičať milión vtedajších libier vláde s úrokom 6% + 5000 libier jednorazový poplatok. V roku 1692 parlament túto ponuku odmietol, preto im ponúkol dva milióny bez bližšej špecifikácie schémy dlhovej služby.
Tu by som skončil, lebo už v tomto bode je jasné :
1. Frakčný rezervný systém potrebovala štátna moc na krytie svojho deficitného hospodárenia.
2. Bankári boli veľmi ochotní vyhovieť, ale ako odmenu požadovali vysoký úrok a štátne záruky.
3. Riziko podnikania sa previedlo na držiteľov nekrytých bankoviek.
Ak sa Vám táto história stará viac ako tri storočia zdá akosi povedomá, nie je to náhoda! :-D
------------------------- 6
Na trón sa po krátkom vládnutí katolíka Jakuba II. prebojoval William III & II (Holandsko: Willem III; 1650 – 1702), princ Oranžský. Vládol takým štýlom, že smrad čo po ňom ostal, nedokázali v Severnom Írsku vyvetrať doteraz! Možno by stálo podrobnejšie popísať vyčíňanie tohto kráľa, ale s ohľadom na preberanú problematiku nie je na to priestor. Stačí, keď konštatujem, že to bolo obdobie morálneho úpadku a relativizmu, pseudonáboženských vojen. Koniec feudálneho absolutizmu sa prejavoval zákonite rozpadom hodnôt v spoločnosti, vládnuci monarchovia a elita, ktorá ich obklopovala, strácali sebakontrolu a neboli si schopní uvedomiť ani vlastné záujmy, doslovne konali sami proti sebe.
Veľký Nágulus Gint situáciu popísal presne :
Pravidlo 69: "Ferengi are not responsible for the stupidity of other races." - Ferengovia nie sú zodpovední za hlúposť iných rás!
Ale kvôli pikantnému charakteru uvediem pár podrobností. Aj v Anglicku majú svoj "pozývací dopis"! Skupina siedmych ("Immortal Seven" :-D) politických figúr poslala Wiliamovi formálne pozvanie na intervenciu. Ten im vyhovel a vylodil sa s 11 000 pešiakmi a 4 000 jazdcami v juhovýchodnom Anglicku 5. novembra 1688. Vydal "Act of Toleration" (1689), ale sám bol najmä proti katolíkom brutálne netolerantný. Jeho slávny "Bill of Rights", ktorý mal od spravodlivosti veľmi ďaleko, bol iba jeden zo série pokryteckých dokumentov, ktorý sa propaganda finančnej oligarchie snaží vykresliť ako výdobytok ľudstva.
Pravidlo 212: "A good lie is easier to believe than the truth." - Dobrá lož sa ľahšie uverí, ako pravda!
Podstatu problému vzniku Bank of England veľmi pekne vystihol Marjolein ’t Hart z University of Amsterdam, ktorý napísal krásnu stať z názvom: "Mobilising resources for war. The Dutch and British financial revolutions compared" :-D Išlo predovšetkým skutočne o mobilizáciu zdrojov pre (najmä koloniálne) vojny!
Pravidlo 34: "War is good for business." - Vojna je dobrá pre obchod!
Keď sa podarilo Williamovi Pattersonovi presadiť u Williama III "Royal Charter", bolo to preto, lebo ponúkol financovanie vojny proti Francúzsku. A neurobil to preto, lebo bol vlastenec, ale podľa
Pravidlo 22: "Wise men can hear profit in the wind." - Múdry muž počuje profit v šumení vetra.
Myšlienka bola jednoduchá. Williama III bol iba figúrka. Po roku 1689 parlament ovládli tí istí Ferengovia :-D, od ktorých si "Anglicko" požičiavalo peniaze za úžernícky úrok na financovanie vojny, ktorú odsúhlasili tí istí Ferengovia pre zabezpečenie svojich záujmov :-D. Perpetum mobile na peniaze. Ale tento kšeft bolo treba zaistiť zárukami, ktoré poskytli zase tí istí Ferengovia, ktorí potrebovali záruky. Presne podľa:
Pravidlo 45: "Expand or die." - Expanduj alebo umri!
---------------------- 7
Ako úvod k popisu prvých veľkých finančných bublín South Sea Company vo Veľkej Británii a Mississippi Company vo Francii, uvediem základné princípy.
Jestvuje tajné pravidlo zisku, ktoré sa traduje medzi Ferengami iba ústne a ktoré si netrúfol napísať na papier žiaden Veľký Nágus.
Najlepšie ho vystihol strýko Držgroš (Donald Duck) v Káčerove.
Milujem, ak sa všetci pridržiavajú zákonov. Lebo sme to MY, čo ich tvoríme!
A to je pointa.
Základným predpokladom beztrestného podvádzania vo finančníctve je pozitivistický právny systém, ktorý je účelovo tvorený bábkami, ktoré na nitkách riadia finanční mudrci!
Prvou takouto krízou, o ktorej sa zmienim iba krátko, bola Tulip Mania z rokov 1636–37 v Holandsku. Nové možnosti, ktoré sa otvorili v Indii a Afrike. Hlavnú úlohu tu zohral navonok tulipán a jeho explozívne rastúca popularita medzi boháčmi. Najprv sa cibuľky začali dovážať z Konštantinopolu za premrštené ceny. Holanďania sa stali priam posadlí pestovaním tulipánov a tieto sa stali perspektívnou investičnou možnosťou. Celá eufória bola založená na predpoklade neustáleho rastu dopytu. Na ilustráciu stupňa osprostenia davov uvediem, že na vrchole šialenstva (február 1637) jedna cibuľka mala hodnotu dasaťnásobku ročného príjmu skúseného remeselníka! Takáto cibuľka mohla v tom čase vymeniť svojho majiteľa aj 10x denne!
Pri prvom náznaku poklesu cien prepukla panika (klasický príklad reflexivity, ktorá skončila hystériou účastníkov). Sklamaní investori žiadali vládu, aby intervenovala (klasický model socializácie strát, ktorý sa bude v budúcnosti notoricky opakovať), ale táto odmietla. Tulipánománia pekne ukázala, že trhy nepodliehajú objektívnym zákonitostiam, že na nich pôsobia faktory ako ľudská pažravosť a emócie. V tom čase ešte krízu nemohol vyostriť frakčný rezervný systém, blbnutie pažravcov nebolo financované z úverov vytvorených zo vzduchu a tak potrestaní boli skutoční vinníci a nepodarilo sa im preniesť následky svojej nezodpovednosti na plecia nevinných. Samotná kríza je zaujímavá predovšetkým z pohľadu sociálnej psychológie a to explóziou pažravosti, ktorá ovládla našťastie pomerne ohraničenú skupinu bohatých Holanďanov. Čo dáva tejto kríze veľmi nechutný rozmer je, že v rokoch 1618–1648 v Európe zúrila Tridsaťročná vojna...
South Sea Bubble bola klasickou finančnou krízou, ktorá prepukla v Anglicku a týkala sa South Sea Company, ktorú založil Harley Earl of Oxford v roku 1711 a bývalý šéf Sword Blade Company John Blunt. Pokojne ich môžeme zaradiť medzi finančných mudrcov, svojou morálkou a používanými metódami tam určite patria! Znovu bude veľmi dobré, ak zasadíme krízu do historického kontextu, ktorý je pre morálny rozmer toho, čo sa dialo podstatný.
V rokoch 1701–1714 prebiehala v Európe Vojna o Španielske dedičstvo. Vojna stála Angličanov, ktorí sa snažili miešať karty v Európe, obrovské prostriedky. Môžete hádať, ako ich vládnuce elity (formálne William III a Parlament) získali? :-D Na konci vojny dosiahol dlh Veľkej Británie obrovskú hodnotu - 10 miliónov GBP (pound sterling). Celá špekulácia so South Sea Company stála a padla na znení mierovej zmluvy z Utrechtu. Harley Earl of Oxford predpokladal, že Anglicko (resp. po roku 1707 Veľká Británia) si silou vynúti prístup do prístavov v Južnej Amerike, ktoré ovládali Španieli. Ale mierová zmluva (mimochodom vyjednávaná vo veľkom utajení) dopadla úplne inak. Briti dosiahli iba "Asiento", výhradné práva na obchod s otrokmi na 30 rokov a "Navío de Permiso", ktorá obmedzila právo na 1 loď ročne.
Spoločnosť teda dostala veľmi obmedzený monopol na obchod v oblasti, ktorú Angličania nazývala South Seas. Ale táto oblasť bola definovaná tak vágne, že u investorov vznikla predstava, že zahrňuje obchod s Južnou Amerikou (zlaté bane v Peru a Mexiku). Veľmi rýchlo alebo bolo jasné, že španielsky kráľ Filip V. nemieni pripustiť neobmedzený obchod cez svoje prístavy v tejto oblasti. Spoločnosť vydala cenné papiere a machinácie s ich cenou a zárukami od Bank of England dali tejto afére v porovnaní s Tuplip Maniou nový rozmer. Oficiálne Bank of England mala bankový monopol, preto spoločnosť sa etablovala ako klasická obchodná spoločnosť, hoci fakticky jej hlavnou aktivitou bolo financovanie vládneho dlhu Veľkej Británie. Úrok na vládny dlh 10 miliónov GBP 6%, spoločnosť vydala akcie ktoré mali "zaručený" uvedený výnos. Vláda predpokladala, že 600 000 GBP uhradí z dovozných ciel na tovar z Južnej Ameriky.
Ale vládne dlžoby rástli závratným tempom a tak v roku 1719 už činili 50 miliónov GBP, a tak South Sea Company ponúkla jeho čiastočné prefinancovanie za úrok 5% do roku 1727 a 4% neskôr. Kúzlo celej akcie bola premena vládneho dlhu s vysokým úrokom na akcie spoločnosti, sľubujúcej vysoké výnosy. Hodnota jej akcií bola umelo nafukovaná pomocou cielene fabrikovaných chýrov - 128 GBP v januári 1720, 175 GBP vo februári, 330 GBP v marci, 550 GBP na konci mája a dosiahol až 1050 GBP koncom júna! Rast akcií bol založený na predpokladanej podpore kráľa a parlamentu a predpokladaných vysokých výnosov z obchodu. Aby sa zabezpečila táto podpora, spoločnosť použila veľmi podivné praktiky. Veľmi silno pripomínajú niektoré moderné finančné nástroje, ktoré sa legalizovali po liberalizácii finančných trhov v rokoch 80-tich. Toto obdobie sa nazýva niektorými historikmi ako "rise of financial capitalism" - rast finančného kapitalizmu. (Larry Neal, The rise of financial capitalism: International capital markets in the age of reason (Cambridge, 1990); P.G.M. Dickson, The financial revolution in England: A study of the development of public credit, 1688-1756 (London, 1967);Christopher Fauske and Ivar McGrath,Money, power and print: Interdisciplinary studies on the financial revolution in the British Isles (Newark, 2008)).
Ale rozmeňme si na drobné, čo v skutočnosti tento rozkvet znamenal... :-D
Napríklad akcie spoločnosti boli "predané" renomovaným politikom a iným vplyvným osobnostiam Veľkej Británie (medzi inými aj kráľovej milenke). Ale v skutočnosti dostali finančný derivát s názvom "South Sea Company subscription shares". Čo to bol za nástroj? Boli to opcie na plnohodnotné akcie spoločnosti South Sea Company. Vytvoril sa trh s týmito opciami a nakoľko sa ako majitelia spomínali vtedajšie VIP Veľkej Británie, dvíhali cenu aj akcií samotných! Nemám čas a nie je tu ani priestor na vysvetlenie celého mechanizmu, odkazujem na výbornú prácu "Understanding financial derivatives during the South Sea Bubble: the case of the South Sea subscription shares" od Gary S. Shea zo School of Economics and Finance, University of St. Andrews. Popíšem iba výsledok. Ak ste kúpili akciu za 100 GBP, stačilo ak ste zaplatili 10 GBP, teda iba 10%. Zvyšok ste si požičali od obchodníka s cenným papierom ("páka"!) a ak akcia stúpla zo 100 GBP na 120 GBP, mali ste zisk 200%! Kto by neodolal? :-D Kto mal šťastie alebo rozum, včas akciu predal s uvedeným ziskom. V skutočnosti tak aj urobili najmä šéfovia spoločnosti a za získané peniažky okamžite nakupovali nehnuteľnosti.
Odporúčam menej pozornému čitateľovi, aby si uvedomil nasledovné skutočnosti:
1. Fundamentálna hodnota akcie South Sea Company s ohľadom na minimálny zisk z obchodu predstavovala zisk iba cca 5% ročne!
2. Všimnite si explozívny rast ceny akcií v roku 1920 - z 128 GB v januári na 1050 GBP koncom júna!
3. Na úspechu podvodu sa podieľali najmä deriváty - "South Sea Company subscription shares".
4. Z rozbehnutého kšeftu vyskočili včas prakticky iba jeho prevádzkovatelia, málokto odolal reinvestovaniu dosiahnutého zisku.
Celé toto lotrovské podnikanie má toľko referencií na dnešok, že stojí mi za to celú históriu podrobne rozobrať. Najkrajšia časť ešte len príde, sú ňou pokusy vlády GB zamiesť problém pod koberec!
Pokračovanie na budúce!
P.S. Z už uvedeného textu ste snáď už pochopili príčinu, prečo sa u nás moc nenosí špecializovaná história finančných trhov v slovenskom jazyku. :-D
----------------9
Ale dôsledky bubliny sa už začali prejavovať, a to dokonca v Amsterdame a Paríži! Vo Francii prepukol škandál Mississippi Scheme a jej autor John Law mal už veľké problémy. Karneval sa skončil a bolo treba pozametať ulice ...
Parlament, v ktorom bolo už jasné o čo ide, si pripravil oneskorene ospravedlnenie obrovskej diery v legislatíve. 9. júna 1720 vydal zákon Royal Exchange and London Assurance Corporation Act 1719, ktorý sa týkal zákazu akciových spoločností, obchodujúcich s vlastnými cennými papiermi, ktoré vznikli bez udelenia kráľovského privilégia. Takto bolo okamžite zrušených 86(!) spoločností. Nádherná je najmä antidatácia 1719. :-D Zlé jazyky už vtedy tvrdili, že zabraňoval konkurencii robiť investorom podobné psie kúsky, ako vyvádzala South Sea Company. :-D
Prišiel september 1720 a akcie padli na 150 GBP. Zlyhanie spoločnosti zasiahlo banky a zlatníkov. Nebolo čím splácať úvery (situáciu vyostril frakčný rezervný systém!) a tak vzduch nafúknutý do bubliny začal byť poriadne jedovatý. Zruinované boli tisícky "podnikateľov", vrátane vysokej anglickej aristokracie. Nakoľko sa problém týkal VIP, začalo sa parlamentné vyšetrovanie. Odhalila sa obrovská korupcia, ktorá siahala až do vládnych kruhov. Správa vyšetrovacej komisie obvinila managerov spoločnosti a medzi inými aj osobnosti ako John Aislabie (minister financií), James Craggs the Elder (hlavný riaditeľ pôšt), James Craggs the Younger (sekretár South Sea Company), a dokonca aj Lord Stanhope a Lord Sunderland (vedúci ministerstiev). Craggs the Elder a Craggs the Younger obaja umreli v hanbe; ostatní boli odvolaní za korupciu. Aislabie bol uväznený! Smoliar - stalo sa to pred objavením teflónu, náš Ivanko manekýn mal väčšie šťastie. :-D Čo sa stalo s našimi finančnými mudrcmi?
Robert Harley, 1st Earl of Oxford and Earl Mortimer (5. december 1661 – 21. máj 1724) skončil ako minister financií (Chancellor of the Exchequer) už dávno, 4 júna 1711. V rokoch 1714–1715 si po nástupe Juraja I. posedel v Tower of London, obvinený z rôznych zločinov. Napriek jeho nepopierateľnej úlohe pri vzniku South Sea Company (ktorú neskôr nazývali jeho majstrovským kúskom :-D - “the Earl of Oxford’s masterpiece”), ostal mimo záujmu verejnosti (umrel prakticky zabudnutý) a vyhol sa ďalšiemu škandálu.
Sir John Blunt, 1st Baronet (1665-1733), sa stal obeťou pokusu o atentát. Nakoľko obeťami sa stali VIP vrátane spisovateľov a maliarov, dochovalo sa ostatok karikatúr a literárnych výtvorov básňami počnúc cez romány až po pamflety končiac, ktoré nemilosrdne atakovali autorov podvodu. Blunt sa doslovne schovával na svojom zámočku v Kente, keď ho vypátrali, priviezli ho do Londýna, kde bol zbavený svojich majetkov a cti. Ale v skutočnosti sa mohol tomu úprimne smiať, žijúc si na majetkoch svojho syna, ktorý (samozrejme náhodou! :-D) zbohatol práve na tomto podvode. Ako nás aj neskoršia história poučila, nikoho nenapadlo konfiškovať majetky tých, čo na nešťastí druhých zarobili.
Osobitnú kapitolu v celej kauze tvorila politika, rozbroje medzi Tories a Whigs, hlavnými politickými zoskupeniami. článok :"The South Sea Company and the Restoration of Credit: Slavery, Public Opinion, and Party Politics" sa zaoberá touto témou podrobne, záujemcov odkazujem na zdroj. Kráľ George I a Whig Party, ktorá bola politicky spoluzodpovedná za vznik škandálu, stratili dôveryhodnosť u verejnosti.
Novo vymenovaný Prvý lord štátneho pokladu (First Lord of the Treasury) sir Robert Walpole bol donútený urobiť opatrenia na obnovu viery verejnosti. Okrem potrestania (vybraných :-D) vinníkov cenné papiere South Sea Company boli rozdelené medzi Bank of England a East India Company. Samotná South Sea Company pokračovala pri spravovaní štátneho dlhu až do svojho zrušenia v roku 1850!
Jeden aspekt krízy sa podľa môjho názoru vedome zanedbáva. V publikácii "Early Speculative Bubbles and Increases in the Supply of Money" od autora DOUGLAS E. FRENCH, ktorú vydal Ludwig von Mises Institute sa ale rozoberá veľmi podrobne. Nafukovaním finančnej bubliny, patologicky akcelerovanej za pomoci úverov a s nim spojeného frakčného rezervného systému, vznikajú "peniaze", ktoré nie sú podložené reálnou hodnotou. Pôvodné zámery Bank of England a jej monopol bol obídený a tento problém si zaslúži tak isto osobitnú analýzu. Ale sústredením pozornosti na fakt, že špekulatívnymi bublinami s akciami je ukrytá ešte jedna nebezpečnejšia, dá sa povedať legalizovaná zákonom, ktorou je FRAKČNÝ REZERVNÝ SYSTÉM, by sa ohrozila samotná podstata bankového systému a jeho nezaslúžených ziskov.
Analýzu problémov, spojených s bublinou South Sea Company si ponechám až po predstavení ďalšieho finančného mudrca, ktorým je bezpochyby škótsky ekonóm John Law (1671-1729). Je autorom "Theory of Money". Lebo ani časovo, ani príčinami svojho vzniku, sa bublina South Sea Company nedá oddeliť od ďalšej bubliny - "The Mississippi Bubble".
Položím zásadné otázky typu :
1. Aké systémové nedostatky (vrátane právnych) umožnili, že kríza mohla vypuknúť;
2. Aká bola úloha dezinformácií a manipulácie pri vzniku krízy;
3. Aké boli riziká a ako sa s rizikami vysporiadal systém;
4. Kto za následky krízy zaplatil a kto na nej zarobil?
Je neuveriteľné, že dodnes sú tieto otázky tabu a verejnosť sa zahlcuje pseudoproblémami s jasným cieľom zakryť zásadné nedostatky finančného systému a udržať ho čo najdlhšie v prevádzke. To, že ani skoro 300 ročné skúsenosti ostávajú nereflektované a opakujú sa stále tie isté chyby, stojí naozaj za zamyslenie!
------------------------ 10
John Law (pokrstený 21. apríla 1671 – umrel 21. marca 1729) pochádzal z rodiny zlatníkov a bankárov v Škótsku. Až do smrti otca v roku 1688 pracoval pre rodinný podnik. Odtrhol sa zjavne z reťaze, presťahoval sa do Londýna, kde sa stal z neho veľký gambler. Jeho amorálny život ho zaplietol v roku 1694 do súboja, v ktorom zabil svojho súpera. Bol odsúdený na smrť, ale za pomoci brata sa mu podarilo utiecť na kontinent. Bol to človek, u ktorého sa spojil prenikavý intelekt s asociálnou osobnosťou. Jeho hodnotenia sa pohybujú v krajnostiach medzi švindlerom a finančným géniom, ktorý predbehol svoju dobu o celé dve storočia.
Po návrate do Škótska publikoval v roku 1705 text s názvom "Money and Trade Consider'd with a Proposal for Supplying the Nation with Money", v ktorom navrhoval zriadiť škótsku národnú banku. Po odmietnutí jeho návrhov odcestoval znovu do zahraničia.
Na tomto mieste preruším popisovanie jeho životného príbehu a budem sa zaoberať jeho návrhmi v spomenutom texte. Treba si predovšetkým uvedomiť, že každá skutočne veľká investičná príležitosť vyžaduje nárazovo obrovské množstvo obeživa (papierového a dnes aj elektronického). Je jedno, či sa peniaze investujú do armády, ktorá v budúcnosti zabezpečí lúpež hodnôt, ktoré pokryjú tento rast, alebo do obchodu či tovární, ktoré to urobia vyprodukovaním reálnych ziskov. Ten nárast potreby peňazí môže byť taký obrovský, že žiadna krajina nemá dosť zlata alebo striebra, aby vyrazila z drahých kovov dostatok mincí, alebo natlačila papierové peniaze kryté drahými kovmi v depozite. Riešenie dilemy, ktoré sa najčastejšie použilo je sprostý PODVOD. Viac alebo menej sofistikovaný.
V 18. storočí boli napísané dve kľúčové práce na tému úlohy peňazí v ekonomike. Boli to práce spomenutá John Law : Money and Trade ...(1705) a Anne Robert Jacques Turgot :
Réflexions sur la formation et la distribution des richesses (1769). V oboch prácach dominuje jedna základná myšlienka - peniaze sú životne dôležité pre ekonomický RAST. Obaja presadzovali nízke úrokové sadzby na potrebné úvery. Každý z nich ale navrhoval iný spôsob riešenia problému.
Turgot navrhol vylúčiť z riešenia banky a papierové peniaze. Riešenie videl vo financovaní investícií zo zadržaných ziskov a vytvorení medzinárodných úverových inštitúcií fungujúcich na princípe zlatého a strieborného štandardu. Problém vždy bol v nedostatku potrebných kovov v postačujúcom množstve, v súčasnosti sa ešte vyostril používaním zlata, platiny a striebra ako dôležitých technologických kovov.
John Law navrhol iné rozumné riešenie problému. Už vo svojej eseji Essay on a Land Bank (1704), ktorá riešila monetárne problémy upozorňoval, že neprimeraná ponuka peňazí proporcionálne k ich dopytu vedie zákonite k inflácii. Vo svojich prácach, ktoré predbehli svoju o dve storočia, identifikoval základné problémy ekonómie - ekonomickú stagnáciu, nezamestnanosť a nedostatočné využívanie zdrojov. Podľa jeho názoru tieto problémy vo Francii a Škótsku spôsoboval nedostatok peňazí v obehu. Law navrhoval nahradiť úlohu drahých kovov pozemkami. Problém je že ich hodnota sa mení v závislosti na lokalite (infraštruktúry), politickej situácii, ... atď. Proste nie je hektár ako hektár ... Pre centrálnu banku je takéto riešenie nepraktické a tak sa nahradzovalo rôznymi cennými papiermi, vzťahujúcimi sa k pôde. Teda papier (peniaze) založené na inom papieri ... :-D
V týchto myšlienkových postupoch je ale ukrytý jeden háčik. Čo sa stane, ak sa predpokladaný RAST neudeje? Háčik sa zmení na obrovský hák!
Celá krízová stratégia dodnes sa dá zhrnúť do jednej zásadnej otázky - "Koho obesiť na ten hák, kto zaplatí za prehru v tejto rizikovej stávke?"
V prípade oboch skúmaných bublín bola ona veľká investičná príležitosť obchodovanie s kolóniami. Riešením bola investícia do vojny (so Španielskom), ktorej cieľom bolo násilné získanie prístupu k novým trhom v Amerike (strednej a južnej). Vojna ale nesplnila svoj hlavný cieľ, Španielsko neotvorilo svoje koloniálne trhy do tej miery, aby sa vojnová investícia zaplatila. Pointa príbehu bola v hľadaní obetí, ktoré by zaplatili prehru v rizikovej stávke. Veľká Británia a Francia skončili v obrovských dlžobách. V ponuke východísk z tejto krízy videli naši finanční mudrci svoju príležitosť.
Nešťastím Johna Lawa (ale aj celej Francie) sa stal Philippe d'Orléans (Philippe Charles; 2 august 1674 – 2 december 1723), ktorý pôsobil vo funkcii kráľovského regenta pre Louisa XV. od roku 1715 do roku 1723. Za jeho vládnutia sa financie Francie dostali do takého stavu, že sa vážne uvažovalo o bankrote kráľovstva. Vládla korupcia a klientelizmus prerastené do úplne absurdných rozmerov. História je to príliš rozsiahla, aby sa dala stihnúť v jednej časti, preto pokračovanie bude nasledovať.
Táto moja exkurzia (pre niekoho možno príliš detailná) do minulosti sleduje jeden cieľ - vysvetliť, že to čo prezentujú niektorí teoretici ako div nie prírodné zákony na úrovni gravitačných, je iba výsledok finančných technológií, ktoré vznikli ako morálne veľmi pochybné riešenie ešte morálne pochybnejších problémov. Za skoro 300 rokov sa ani nezmenil spôsob riešenia - POTRESTANÍM NEVINNÝCH! Večný návrat, ako písal geniálny šialenec Friedrich Nietzsche ... :-D
Situácia bola katastrofálna, dlžoba kráľovstva bola 300 milliónov livres (libier), ale príjmy štátu iba 145 milliónov livres a ročnými výdavkami štátneho rozpočtu 142 milliónov livres.
Na obsluhu dlhu ostalo teda iba 3 millióny livres čo prakticky znamenalo bankrot. Prvým zúfalým krokom bola nová ražba (recionage) – znehodnotenie mincí tým, že v nich bolo po novej ražbe menej drahého kovu. Priniesla do štátneho rozpočtu 75 miliónov, ale výsledkom bol chaos na trhoch.
Ďalší krok bol pokus o urobenie elementárneho poriadku vo výbere daní , ktorého výsledkom bolo uväznenie skorumpovaných výbercov daní a 180 miliónov. Ale na splácanie dlžôb sa použilo iba 80 miliónov! Mimochodom, podarilo sa takto okrem iného preplniť legendárnu Bastillu! :-D
5. mája 1716, po tom ako sa mu podarilo presvedčiť neschopného regenta, bol publikovaný kráľovský edikt, ktorým vznikla banka s názvom „Law and Company“. Dostala právo vydávať cenné papiere, fakticky bankovky, ktorými bolo možné platiť dane!
Bol to spoločný podnik Lawa a kráľa, ktorý mal z neho dostávať 75% ziskov. Kráľovský profit bol určený na splácanie ostávajúcej dlžoby.
Východiskový kapitál banky bol 6 miliónov livres (12 000 akcií po 500 livres). Akcie sa dali kúpiť za 25% v hotovosti a 75% v „billets d ’état“, čo boli cenné papiere vydávané ako zábezpeka na dlžoby ešte Ľudovítom XIV s diskontom 75,5%. Bolo to veľmi výhodné, lebo v skutočnosti mali veľmi pochybnú hodnotu. Banka veľmi rýchlo otvorila svoje pobočky v mestách Lyon, Rochelle, Tours, Amiens, a Orleans.
Banka mala obrovský úspech. Aj vďaka „recionage“ mali v jej bankovky väčšiu dôveru, ako v zlaté mince vydané kráľom.
Ale Law ako správny gambler sa nedokázal zastaviť. Jeho výčiny pekne popisuje práca „Memoirs of Extraordinary Popular Delusions and the Madness of Crowds, Volume I“, prístupná na
http://www.gutenberg.org/files/24518/24518-h/dvi.html
Rozbehol nový riskantný podnik. Regent mu zveril funkciu ministra financií (contrôleur général des Finances de France) a banka sa stala v roku 1718 „Banque royale“ – fakticky oficiálna štátna centrálna emisná banka Francie!
V roku 1717 získal „Mississippi Company“, premenoval ju na „Compagnie d'Occident!, neskôr „Compagnie du Mississippi“. V roku 1719 akvizíciou sa pridala „Compagnie des Indes orientales“, neskôr „Compagnie de Chine“ a ďalšie spoločnosti. Vznikla pomerne silná finančná skupina, pre ktorú sa snažil za pomoci politických konexií získať rôzne výhradne práva na obchodovanie a práva vyberať rôzne typy nepriamych daní.
Tou úžasnou investičnou možnosťou, ktorá spustila tento projekt, bol monopol na obchod s osadníkmi na rieke Mississippi a s provinciou Louisiana na jej západnom brehu. Predpokladalo sa, že sa tam budú nachádzať bohaté náleziská drahých kovov. Law získal aj monopol na obchod s tabakom. Takéto možnosti samozrejme vyvolali explóziu vrodenej ľudskej pažravosti a závisti, čo sa stalo Lawovi osudným.
V januári 1719 začal vydávať akcie v hodnote 500 livres, záujem bol taký veľký, že ich hodnota stúpla v decembri 1719 na neuveriteľných 10 000 livres. Nikoho nenapadlo, že taký obrovský rast nemá reálny základ...
Zisky sa začali vyplácať v zlatých minciach a v tom bol problém! :-D Law musel ich vyplácanie limitovať na 100 livres! AJ samotný Law pochopil, že je zle. V máji sa devalvoval ich hodnotu o 50%.
Problémy zasiahli aj Banque Generale, jej bankovky sa pokúsil devalvovať taki isto o 50%, ale búrka protestov :-D ho donútila to odvolať, pričom ale pozastavil vyplácanie v zlatých minciach. Bublina začala praskať!
Historici tvrdia, že krízu splodila nenažratosť samotného regenta, ktorý vydával bankovky bez ohľadu na ich reálne krytie – "fiat money" ako z učebnice! Je typické, že hlavný páchateľ, Régent Philippe II d'Orléans, pod tlakom verejnej mienky odvolal Lawa z funkcie generálneho riaditeľa Banque Generale. :-D Law pochopil nebezpečenstvo a okamžite utiekol z Francie. Potuloval sa po Európe ako vyhnanec, v roku 1723 dosiahol svoje amnestovanie vo Veľkej Británii, kde umrel v chudobe v roku 1729.
V ďalšej časti porovnám krízu vo Francii a Veľkej Británii, abstrahujem hlavné princípy vzniku a priebehu krízy a popíšem finančné technológie, ktoré ju spôsobili. Je zarážajúce, ako sa ľudstvo málo poučilo z tejto histórie a ako nezodpovedne dovolilo pokračovať finančným mudrcom v ich podvodných praktikách!
--------------------- medzičlánok: bankovníctvo čiastočných rezerv
Predpokladajme, že vložíte do banky 1000€. Sú dva obvyklé výklady systému čiastočných rezerv, ale ako uvidíte, obe vedú k rovnakému žalostnému výsledku.
1. Banka OKAMŽITE získa možnosť požičať iným klientom 10000 € za predpokladu, že musí držať 10% rezervu. Tento výklad je nepresný a skratkovitý.
2. Banka pri 10% rezerve požičia iba 900€, ale nasleduje reťaz ďalších vkladov a pôžičiek, ktoré vedú skoro k rovnakému výsledku. Problém sa volá „Money multiplier“ (Peňažný multiplikátor).
Pre záujemcov odporúčam slušne vypracovanú stránku
http://en.wikipedia.org/wiki/Fractional_reserve_banking
Veľmi interesantný je najmä graf
Ktorý pekne ukazuje vplyv povinnej rezervy na multiplikačný efekt. Pred krízou bola u niektorých nezodpovednejších bánk rezerva cca 10%, dnes sa ako méta kladie 30%.
Pri uvádzaní príkladov je tendencia použiť skratkovitý výklad 1., v skutočnosti je realita 2. Sám som podľahol a použil tento oslí mostík, za čo sa dodatočne ospravedlňujem a týmto korigujem svoju chybu.
Tak isto treba odlíšiť „fiat money“, vytvárané centrálnou bankou od frakčného rezervného systému.
Pointa je ale stále rovnaká – takto vytvorené peniaze nie sú dokladom o reálnej hodnote, ale o predpokladanej budúcej hodnote, teda majú v sebe ukrytú veľkú mieru rizika. Ak sa nenaplní predpokladaný rast, systém sa rúti a nik nevie, kam! (samozrejme okrem Che Vaského BSW, ktorý použije veľmi ostrý výraz a zvolí príslušný telesný otvor podľa okamžitej nálady. :-D)
V mojom blogu Protokoly finančných mudrcov som ilustroval text obrázkami niekoľko takýchto papierikov a ukázal aj podivné výkyvy ich ceny v čase. Spomeňte si na naše slávne kupónové knižky ... Najsmiešnejšie ale je, ako sa tieto potlačené papieriky dokážu transformovať jeden do druhého, pričom konečný výsledok je vždy rovnaký - posledný držiteľ papierikov zistí, že nemajú ani zďaleka takú hodnotu, za akú ich kúpil.
SYSTÉMOVÝ PROBLÉM JE, ŽE S TÝMITO PAPIERIKMI SA OBCHODUJE NA TRHU AKO S UMELECKÝMI DIELAMI BEZ OHĽADU NA ICH REÁLNU (FUNDAMENTÁLNU) HODNOTU!
Trhoví fundamentalisti si neuvedomujú, že kľúčovú úlohu pri určovaní ich ceny zohrávajú informácie, ktorých nedostatok alebo ich zámerná deformácia môže spôsobiť menšiu alebo väčšiu davovú hystériu, kde rozum pri rozhodovaní sedí skromne v úzadí. Praktici manipulátori o tom na rozdiel od liberálnych teoretikov filozofov veľmi dobre vedia a aj to bohato využívajú.
V našich bublinách, nafúknutých v prvej polovine XVIII. storočia, to vidieť úplne transparentne. Celé kúzlo spočívalo v postupnej transformácii obrovského dlhu cez papieriky rôznych názvov tak, aby ľudia platili reálnymi hodnotami a dostali do rúk bezcenný, ale honosne vyzerajúci papierik.
Ten istý účinok je možné dosiahnuť tlačením "fiat money", lebo automaticky znamenajú znehodnotenie meny. Na súčasnom príklade FEDu a tlačení US$ je ale možné vidieť, že okamžik pravdy je možné pomerne úspešne oddialiť na politicky optimálny okamžik.
Najlepšie sa dá problém ilustrovať na praktickom príklade.
Je jedno, či ste zamestnanec, alebo živnostník. Za svoj REÁLNY podiel na výrobe konkrétneho výrobku, alebo dodanej službe, TEDA ZA REÁLNE VYTVORENÚ HODNOTU, dostanete pekne potlačené papieriky - peniaze, ktorých hodnota je veľmi relatívna a závisí od okolností. Ak si schováte peniaze do matracu, môže sa Vám stať, že vláda nechá vytlačiť ďaleko viac papierikov, ako by zodpovedalo vytvoreným hodnotám v štáte. V tom prípade pochopiteľne hodnota vašich pekne potlačených papierikov poklesne, teda nekúpite si za ne toľko inej reálnej hodnoty, ako pred spustením tlačiarne na peniaze.
Ale môžete byť veľmi sprostý a svoje poctivo zarobené papieriky investujete do nejakého podielového fondu alebo do DSS. Bez toho, aby ste mali dosah na personálne zloženie (odbornosť a morálny profil) zamestnancov, ktorí začnú Vaše peniaze (teda papieriky už dosť pochybnej hodnoty) "investovať", títo ich vymenia za iné papieriky (väčšinou iba virtuálne, v modernej dobe Vám už po celej transakcii neostane v rukách už ani ten honosne potlačený papierik), ktorú už majú naozaj veľmi pochybnú hodnotu. Nakoľko nemáte informácie čo sa deje, výsledok je zákonitý! Po tejto úžasnej transformácii ako odmenu za Vašu reálnu práce ostáva Vám v rukách papierik, ktorého hodnota je veľmi pochybná a závisí od toľko okolností, že ako bežný človek nemáte o tom ani hrubú predstavu.
Vlastníctvo akéhokoľvek majetku v akejkoľvek forme predstavuje riziko a starosti. Vložíte peniaze do banky podobne ako 90% naivných ľudí žijete v predstave. že vaše papieriky pochybnej hodnoty (peniaze) sú uložené v depozite - bezpečne chrápu v trezore. Omyl! Banka predpokaladá, že pokiaľ chcete za uložené peniaze úroky a neplatíte za depozit, že ste si vedomý, že má právo s Vami uloženými peniazmi "podnikať". Na to komu a koľko Vašich papierikov požičia, nemáte vôbec vplyv. Ak požičala nejakej krajine PIIGS (kúpila iné papieriky - štátne dlhopisy), podieľa sa aktívne na znehodnocovaní € a teda aj Vašich €-papierikov a tak ani "úroky" nepokryjú infláciu, čo nastane.
Hrozí riziko, že politici PIIGS sa postavia k svojim veriteľom ako pucflek feldkuráta Katza Jozef Švejk -
"Pán feldkurát Vám nič nezaplatí"!
Kritici €-válovu si neuvedomujú, aké to môže mať dopady na ceny toho mora potlačených papierikov, ktoré sú nastrkané aj do sféry, kde sa nikdy nemali objaviť - sociálneho a zdravotného poistenia. V dobe globalizácie, kde kolobeh týchto pseudohodnôt nemal hranice, dopady na našu ekonomiku sú nespočítateľné. Veľmi sa čudujem, ako si €-skeptici málo uvedomujú SYSTÉMOVÉ problémy, ktoré dlžoby PIIGS nafúkli do absurdných rozmerov.
V mojom blogu Protokoly finančných mudrcov som ilustroval text obrázkami niekoľko takýchto papierikov a ukázal aj podivné výkyvy ich ceny v čase. Spomeňte si na naše slávne kupónové knižky ... Najsmiešnejšie ale je, ako sa tieto potlačené papieriky dokážu transformovať jeden do druhého, pričom konečný výsledok je vždy rovnaký - posledný držiteľ papierikov zistí, že nemajú ani zďaleka takú hodnotu, za akú ich kúpil.
SYSTÉMOVÝ PROBLÉM JE, ŽE S TÝMITO PAPIERIKMI SA OBCHODUJE NA TRHU AKO S UMELECKÝMI DIELAMI BEZ OHĽADU NA ICH REÁLNU (FUNDAMENTÁLNU) HODNOTU!
Trhoví fundamentalisti si neuvedomujú, že kľúčovú úlohu pri určovaní ich ceny zohrávajú informácie, ktorých nedostatok alebo ich zámerná deformácia môže spôsobiť menšiu alebo väčšiu davovú hystériu, kde rozum pri rozhodovaní sedí skromne v úzadí. Praktici manipulátori o tom na rozdiel od liberálnych teoretikov filozofov veľmi dobre vedia a aj to bohato využívajú.
V našich bublinách, nafúknutých v prvej polovine XVIII. storočia, to vidieť úplne transparentne. Celé kúzlo spočívalo v postupnej transformácii obrovského dlhu cez papieriky rôznych názvov tak, aby ľudia platili reálnymi hodnotami a dostali do rúk bezcenný, ale honosne vyzerajúci papierik.
Ten istý účinok je možné dosiahnuť tlačením "fiat money", lebo automaticky znamenajú znehodnotenie meny. Na súčasnom príklade FEDu a tlačení US$ je ale možné vidieť, že okamžik pravdy je možné pomerne úspešne oddialiť na politicky optimálny okamžik.
Najlepšie sa dá problém ilustrovať na praktickom príklade.
Je jedno, či ste zamestnanec, alebo živnostník. Za svoj REÁLNY podiel na výrobe konkrétneho výrobku, alebo dodanej službe, TEDA ZA REÁLNE VYTVORENÚ HODNOTU, dostanete pekne potlačené papieriky - peniaze, ktorých hodnota je veľmi relatívna a závisí od okolností. Ak si schováte peniaze do matracu, môže sa Vám stať, že vláda nechá vytlačiť ďaleko viac papierikov, ako by zodpovedalo vytvoreným hodnotám v štáte. V tom prípade pochopiteľne hodnota vašich pekne potlačených papierikov poklesne, teda nekúpite si za ne toľko inej reálnej hodnoty, ako pred spustením tlačiarne na peniaze.
Ale môžete byť veľmi sprostý a svoje poctivo zarobené papieriky investujete do nejakého podielového fondu alebo do DSS. Bez toho, aby ste mali dosah na personálne zloženie (odbornosť a morálny profil) zamestnancov, ktorí začnú Vaše peniaze (teda papieriky už dosť pochybnej hodnoty) "investovať", títo ich vymenia za iné papieriky (väčšinou iba virtuálne, v modernej dobe Vám už po celej transakcii neostane v rukách už ani ten honosne potlačený papierik), ktorú už majú naozaj veľmi pochybnú hodnotu. Nakoľko nemáte informácie čo sa deje, výsledok je zákonitý! Po tejto úžasnej transformácii ako odmenu za Vašu reálnu práce ostáva Vám v rukách papierik, ktorého hodnota je veľmi pochybná a závisí od toľko okolností, že ako bežný človek nemáte o tom ani hrubú predstavu.
Vlastníctvo akéhokoľvek majetku v akejkoľvek forme predstavuje riziko a starosti. Vložíte peniaze do banky podobne ako 90% naivných ľudí žijete v predstave. že vaše papieriky pochybnej hodnoty (peniaze) sú uložené v depozite - bezpečne chrápu v trezore. Omyl! Banka predpokaladá, že pokiaľ chcete za uložené peniaze úroky a neplatíte za depozit, že ste si vedomý, že má právo s Vami uloženými peniazmi "podnikať". Na to komu a koľko Vašich papierikov požičia, nemáte vôbec vplyv. Ak požičala nejakej krajine PIIGS (kúpila iné papieriky - štátne dlhopisy), podieľa sa aktívne na znehodnocovaní € a teda aj Vašich €-papierikov a tak ani "úroky" nepokryjú infláciu, čo nastane.
Hrozí riziko, že politici PIIGS sa postavia k svojim veriteľom ako pucflek feldkuráta Katza Jozef Švejk -
"Pán feldkurát Vám nič nezaplatí"!
Kritici €-válovu si neuvedomujú, aké to môže mať dopady na ceny toho mora potlačených papierikov, ktoré sú nastrkané aj do sféry, kde sa nikdy nemali objaviť - sociálneho a zdravotného poistenia. V dobe globalizácie, kde kolobeh týchto pseudohodnôt nemal hranice, dopady na našu ekonomiku sú nespočítateľné. Veľmi sa čudujem, ako si €-skeptici málo uvedomujú SYSTÉMOVÉ problémy, ktoré dlžoby PIIGS nafúkli do absurdných rozmerov.
----------------------- centrálne banky
Motto : "Give me control of a nation's money and I care not who makes her laws"
Meyer Rothschild
Dajte mi kontrolu nad národnou menou a nebudem sa starať o to, kto robí právo v tejto krajine!
Najprv si definujme, čo je to centrálna banka a aké má (teoreticky) zastávať funkcie.
Centrálna (rezervná) banka (angl.central bank, reserve bank, or monetary authority) je (verejná - teoreticky) inštitúcia, ktorá riadi menu štátu, monetárnu politiku a úrokové miery. Často vykonáva aj bankový dozor v príslušnom štáte. Sú inštitucionálne zriaďované tak, aby boli nezávislé od politickej moci. Otázne je, či je možná úplná nezávislosť od akejkoľvek moci (vrátane finančnej oligarchie, čo je veľmi častý a nebezpečný prípad, v praxi ešte nebezpečnejší ako závislosť od moci politickej - bankový dozor!)
Najstaršou emisnou bankou na svete bola Stockholms Banco, založená v roku 1668. V roku 1656 založil Johan Palmstruch Bank of Palmstruch, ktorej 1668 švédsky kráľ udelil práva na emisiu prvých bankoviek na svete. Stockholms Banco ale vydala príliš veľa bankoviek bez zodpovedajúcich záruk. 17. septembra 1668 prešli emisné práva na Riksens Ständers Bank, ktorá bola úplne pod kontrolou parlamentu. (Po roku 1866 sa premenovala na Sveriges Riksbank.) Banka už nemala právo vydávať bankovky, v roku 1701 mala povolené vydávať tzv. credit-notes (kredity). Ale neskôr museli povoliť vydávať i bankovky. Aby zabránili ich falšovaniu, v mestečku Tumba (na periférii Štokholmu) založili vlastnú výrobu papiera pre bankovky Tumba Bruk. Banka ale namala monopol na emisiu, bankovky mohli vydávať aj iné banky v súkromných rukách. Ako vidno, najväčšia choroba systému prepukla už v kojeneckom veku. :-D
Druhou centrálnou bankou na svete bola Bank of England, založená 27. júla 1694. Na tejto banke pekne vidno, ako si finanční mudrci predstavujú nezávislosť centrálnej banky. Guvernérom Bank of England sa stal Sir John Houblon - obchodník a William Paterson, autor schémy, stal sa jedným z 24 riaditeľov, väčšina z nich boli obchodníci! Banka bola akciovou spoločnosťou, teda v súkromnom vlastníctve. Banka nemala v tomto období rezervy, ktoré by postačovali na krytie obeživa, ktoré emitovala. Situácia vyvrcholila v rokoch 1825 a 1836 do tej miery, že hrozil jej bankrot. Ľudia, ktorý ovládali emisiu obeživa dostali do rúk obrovskú moc.
Najlepšie vystihol situáciu Sir William Pitt, vo svojej reči pre the House of Lords: "There is something behind the throne greater than the king himself." (Za trónom je niečo, čo je väčšie ako samotný kráľ). Benjamin Disraeli to formuloval v roku 1844 podobne : "The world is governed by very different personages from what is imagined by those who are not behind the scenes." (Svet je riadený úplne inými osobami, ako si predstavujú ľudia, čo nie sú za scénou.)
Vo Francii to bola banka Johna Lawa Banque Générale, ktorá v roku 1716 získala od vlády monopol na emisiu bankoviek. Nekontrolovaná emisia papierových peňazí zo strany Banque zakrátko prerástla do katastrofálnej inflácie a banka bola po piatich rokoch fungovania zatvorená.
Bank of England a Banque Générale boli po uši namočené do finančných bublín prevej polovice XVIII. storočia, ktoré sú predmetom môjho záujmu. Nakoľko boli v súkromných rukách, nevykonávali žiaden bankový dozor, dokonca ako v prípade Banque Générale, boli personálne prepojené na osobu, ktorá organizovala bublinu. V budúcnosti sa podobný prípad nie raz zopakuje, poučenie žiadne.
V ďalšej vloženej časti pred samotnou analýzou sa pozriem na právne pozadie týchto bublín, lebo aj tu prakticky nedošlo k žiadnemu poučeniu. Potom môžem abstrahovať z týchto bublín spoločné systémové prvky, ktoré sa budú notoricky opakovať v ďalšej časti Protokolov. Tá sa bude zaoberať vývojom finančníctva a ďalšími mudrcmi, čo sa objavili v neskoršej dobe.
------------ spravodlivost
Na túto tému je dostupná výborná práca JAN HAVEL : "BANKOVNICTVÍ ČÁSTEČNÝCH REZERV POHLEDEM PRÁVA A EKONOMIE", 2005. Budem z nej čerpať a dopĺňať svoje komentáre.
Harmonická spolukoexistencia ľudí a dosiahnutie prosperity v súčasnej globalizovanej spoločnosti je možná iba za predpokladu pravidiel, určujúcich okrem iného aj zmluvné vzťahy medzi subjketami. Tieto pravidlá musia vychádzať zo zdieľaného systému hodnôt, ktorý vyúsťuje do prakticky žitej morálky. Na rozdiel od autora si nemyslím, že "Jedním z nezpochybnitelných etických pravidel je kantovské zlaté pravidlo etiky obsažené v jeho slavném kategorickém imperativu. Kant tvrdí, že ospravedlnitelné jsou pouze takové normy, které lze formulovat jako obecné principy platné pro každého bez výjimky." V každej učebnici filozofie, zaoberajúcej sa etikou, je uvedené množstvo argumentov, ktoré vyvracajú obecnú platnosť tohto princípu. Ale pre konkrétny účel analýzy zmluvných vzťahov toto pravidlo môže byť (podmienene) použiteľené, pričom treba vždy dávať pozor na presnú definíciu demény jeho platnosti. Bez výhrad súhlasím s autorom, že "Je například zřejmé, že nemohou platit různé etické normy pro bankéře a pro klienty bank. Takové uspořádání by vždy vytvářelo třídu privilegovaných a utlačovaných a nelze je považovat za sadu pravidel směřujících k harmonickému soužití lidí." Autor jednou vetou zhrnul dôvody, pre ktoré som začal písať Protokoly finančných mudrcov.
"Smlouvy a teorie smlouvy předpokládají a jsou omezeny vlastnictvím a teorií vlastnictví. Tudíž množství možných (platných) smluv je omezeno stávajícím množstvím (zásobou) majetku a povahou věcí, nikoli naopak. Smlouvy týkající se létajících slonů, kentaurů, hranatých kruhů či perpet mobile jsou proto neplatné smlouvy. Nemohou být z titulu biologických, fyzikálních či matematických zákonů splněny, a proto jsou od počátku neplatné a podvodné.“ (Hoppe, Against "Fiduciary Media." 1998, str. 26).
Nemá zmysel prekladať alebo inak komentovať pôvodný text, ktorý je presný a veľmi dobre formulovaný. Citujem :
"Vztah, kdy banka funguje jako sklad peněžní komodity, popisuje anglický termín warehouse banking, který jsme do češtiny překládali jako depozitní bankovnictví či v případě citací přímo skladové bankovnictví. V takovém případě je potvrzením o uložení warehouse receipt, neboli skladní list, který může mít formu money certificate - peněžního certifikátu, warehouse account - skladového účtu či jinou. Užití pojmu depozitní bankovnictví pro popis smlouvy o úschově považujeme za korektní, neboť termín depositum je v souladu s tradicí římského práva používán právě pro tento druh smlouvy (na rozdíl od kontraktu mutuum, smlouvy o půjčce). Je však vhodné poznamenat, že římské právo zná i kontrakt depositum irregulare, jehož kauza je depositum, avšak některé charakteristiky ho blíží kontraktu mutuum, jenž je předmětem úvěrového bankovnictví (credit banking). Instrumenty s částečným krytím anglická literatura označuje povětšinou za fractional reserve claims v našem překladu nároky s částečným krytím. Tím se vyhýbá přesnému právnímu vymezení instrumentu oproti titles neboli vlastnickým právům. Není však výjimkou, že pojem titles je záměrně používán pro popis claims, aby došlo k přiblížení částečně krytých nároků skutečným peněžním certifikátům."
Tu preruším citáciu, lebo nechcem zabehnúť do detailov teórie zmluvných vzťahov. Aj za cenu mierneho zjednodušenia pokračujem stručnejším výkladom. Našim finančným mudrcom sa podarilo niečo neslýchané. Základom ich úspechu je niekoľko kúziel pozitivistického práva :
1. Používajú slovo prísľub, teda po vložení peňazí banky táto Vám dáva iba sľub, že v prípade potreby si peniaze môžete vybrať peniaze naspäť. Pikantná je otázka KEDY A ZA AKÝCH PODMIENOK. Nakoľko za "normálnych" okolností (trvalý rast :-D) nevznikajú problémy, klient si to ani nemusí uvedomiť. V okamžiku "nenormálnych" okolností - teda poklesu a problémov, si krásu pozitivistického práva uvedomí s plnou silou, ale žiaľ už neskoro.
2. Nakoľko podobné zmluvy pri prevode vlastníckych práv sú unikát, páni finanční mudrci si presadili úplne neštandardný postup, akési výsadné právo uzatvárať takéto podivné zmluvy o podmienenom prevode vlastníctva (konkrétne) peňazí s nepresným definovaním podmienok. Parafrázujem príklad, uvedený v práci. Požičali by ste niekomu bicykel s tým, že by ste vedeli o tom, že Vám bude vrátený za podmienok, ktoré ste spolu jasne nedohodli?
3. Argumentujú nepísanými pravidlami, ktoré sú súčasťou právneho prostredia. Je ale skutočne možné vklad peňazí do banky V RÁMCI NEPÍSANÝCH PRAVIDIEL chápať ako prísľub na vrátenie vložených peňazí na požiadanie ZA PREDPOKLADU EXPLICITNE NEDEFINOVANÝCH PREDOPKLADOV a tieto chápať ako nepísané pravidlo? Akceptovali by ste argument, že zničenie bicykla patrí medzi nepísané pravidlá, ktoré umožňujú nevrátiť bicykel bez náhrady? Alebo že vráti Vám peniaze za zničený bicykel až keď si (vie Boh kedy) na ne zarobí?
V práci sa trefne cituje myšlienka : “Životně důležitou funkcí systému dobře definovaných vlastnických práv je eliminace sporů.” – Randy Barnett
Našim finančným mudrcom sa postupne podarilo niečo neuveriteľné - pre prevod vlastníckych práv peňazí vytvoriť osobitné nepísané pravidlá a kodifikovať zákony, ktoré neobstoja pred zdravým rozumom a ich aplikácia mimo domény finančných operácií by sa posudzovala ako podvod alebo krádež! Eliminujú spory za pomoci PRE SEBA dobre definovaných vlastníckych práv ... :-D Aby som sa vrátil k úvodu, fakticky pre bakárov a ich klientov si vymohli rôzne etické a právne normy. A platí teda aj text, ktorý nasleduje - "Takové uspořádání by vždy vytvářelo třídu privilegovaných a utlačovaných a nelze je považovat za sadu pravidel směřujících k harmonickému soužití lidí."
Keď budeme analyzovať finančné bubliny a kúzla frakčného rezervného systému, odporúčam mať stále na zreteli príklad s bicyklom a fakt, že naši finanční mudrci v rámci argumentácie všeobecného blaha si vymohli na spoločnosti osobitný prístup v oblasti posudzovania vlastníckych práv.
Priznám sa, že našich "sporiteľov" v II. dôchodkovom pilieri považujem za mimoriadne prostoduchých a nezodpovedných ľudí. Dokážu sa postupne vzdať vlastníckych práv ekvivalentných kamiónu bicyklov za nikde nepísaných ale právne v našom idiotskom právnom pozitivistickom systéme platných predpokladov-pravidiel, za ktorých by susedovi nepožičali ani ošarpaný starý polorozpadnutý bicykel!
Tie predpoklady zahrňujú :
A. Poctivosť majiteľov a managerov DSS.
B. Trvalý rast hodnoty cenných papierov v takej veľkosti, ktorá je schopná pokryť infláciu a vysokú réžiu (vysoké platy v DSS a zisk ich majiteľov).
Tieto predpoklady náš právny systém evidentne považuje za nepísané pravidlá! Lebo konkrétnym managerom a majiteľom musia "sporitelia" DOKÁZAŤ pri znehodnocovaní ÚMYSEL S CIEĽOM OBOHATIŤ SA!
V opačnom prípade ich "úspory" vyletia čiastočne alebo úplne hore komínom a naši sporitelia sa ocitnú v pozícii podvedených klientov nebankových subjektov, ktorým sa vysmialo skoro celé Slovensko na čele s "mudrcmi" Milóšom a Schmögnerovou.
---------------- záver
Základnými ingredienciami, ktoré boli prítomné pri vzniku tohto systému boli :
1. Morálny rozklad spoločnosti - konkrétne žalostný morálny a intelektuálny úpadok vládnucich kráľov a šľachty;
2. Ľudská pažravosť, vo svojej podstate slepá a neukojiteľná;
3. Skupina invenčných sociálnych deviantov model John Law, ochotných bez škurpúľ a zodpovednosti uchopiť ponúknutú príležitosť.
V tomto období tou úžasnou "príležitosťou" na zbohatnutie to bola vojna, ktorej cieľom bolo otvoriť nové koloniálne trhy v Amerike na úkor Španielska. Nakoľko pochybné víťazstvo neprinieslo očakávané výsledky, obrovský vojnový dlh bolo treba zaplatiť. Samozrejme že nemali platiť špekulanti, čo zbohatli na vojnových dodávkach a mocenské špičky, čo vojnu rozpútali. Hľadal s a spôsob, ako preniesť dlžobu na celú spoločnosť. A z tejto neuveriteľnej smradľavej hniloby vznikol dnešný dohnívajúci finančný systém a oligarchia s nim spojená...
Podstata podvodu bola veľmi jednoduchá. Reálne hodnoty (tovary, služby) vymeniť za pekne potlačené papieriky, ktoré postupnou výmenou maximálne stratia hodnotu. Na to, aby systém fungoval, bola potrebná dezinformácia a davová psychóza. Podmienkou pre úspešnosť operácie bolo vyprovokovanie "davovej pažravosti" - vízie rýchleho a bezprácneho zbohatnutia.
V tomto období sa aj objavili aj prvé finančné nástroje typu páka a opcia, pričom ich použitie už vtedy zásadným spôsobom urýchlilo nafúknutie bubliny a následne vyostrilo krízu. Je symptomatické, že ich reinkarnácia začala v 80-tich rokoch XX. storočia ...
Čo sa týka vývoja právneho postoja k finančným špekuláciám, v tomto období ešte nenastal taký stupeň právneho a morálneho nihilizmu, akého sme svedkami dnes. Hlavní aktéri boli potrestaní ako klasickí podvodníci. Systém, ktorý vytvorili, ale ostal nezmenený! Považujem za veľmi zábavné, že v dnešnej dobe je jasná tendencia právne ospravedlňovať podvody zlatníkov a Johna Lawa v súlade s postupnou legalizáciou frakčného rezervného systému. :-D
Tak isto sa v tomto období transparentne ukázalo, že základným predpokladom pre úspešné nafukovanie bubliny bola idea trvalého rastu (ceny pekne potlačených papierikov :-D).
Tohto Pavlika Morozova čítam už dlhšie a má naozaj dobré články, v mnohom vidím svet rovnako ako on. Keď píše o sorošovej otvorenej spoločnosti , vníma Soroša ako naivného dobráka, ktorý ich platí a nevie, čo mu oni stvárajú za chrbtom a keby jeho myšlienky napĺňali. tak by to inak vypadalo., podľa Pavlika zrejme nejako dobre,.
No skrátka, vtedy mi niekde pod vlasami zabliká taká kontrolka s nápisom Pozor! Možno len neviem o tých skvelých myšlienkach, ktoré "dobrácky finančník" cez svoje chápadlá šíri a som informovaná len o tých spoločnosťrozvracajúcich.
veď som samo nečítal všetky jeho blogy... ale s tou kontrolkou - ak myslíš prenesene tak, že takéto blogy sú podozrivé, tak podla mňa ani nie.
Je to len detailné a vtipne (a po slovensky) napísané to, čo sa čoraz jasnejšie kryštalizuje po internete, vo verejnosti. Dnes už na banky oprávnene nadáva aj starý sionista(on sám sa tak tituluje) Breiner. To neznamená, že to nie je pravda. To len proste systém koroduje už do takej hlbky, že do priepasti zatratenia začínajú padať aj finanční drábi, aj insiderskí žido-sionisti.
A bude horšie.
Len dúfam, že aj pre zvyšok kolaborantov.
máme v sebe nejaké kontrolné mechanizmy, budované skúsenosťami, vedomosťami, citmi a tak. Ja keď čítam, že očividne rozhľadený, vzdelaný a inteligentný človek považuje Soroša a jeho myšlienky za niečo fajn pre spoločnosť, tak jednoducho už beriem s rezervou všetky jeho názory. Neznamená to, že nemá pravdu v 95 percentách. Lenže takí sú najnebezpečnejší.
Nie vždy viem odôvodniť svoj postoj - ako vraví Koukolík, človek sa viac riadi pocitmi- a tá kontrolka v hlave jednoducho občas zasvieti. Čím chcem povedať, že nemusím mať vždy pravdu.
Ale radšej sa nechávam poučiť ľuďmi, ktorí majú "dobro a zlo" rozdelené tak, ako ja.
nik nie je doknalý ... dokonca ani ja ... možno Buhehe, neviem iste.
A naozaj, aj inteligentní ľudia dokážu byť neuveritelní hlupáci v niektorých veciach, to je naozaj pravda.
Ja by som ale nejaké také pojednania o finančníctve dal na povinné čítanie. Je to stručné a veľa to vyjadruje.