V posledných mesiacoch prišla do rozpravy téma vzdelávania. Stalo sa to pod tlakom choroby Covid-19, ale vďakabohu, že k tomu došlo.

Konkrétnou témou je zákaz chodenia do škôl, teda "dištančné vzdelávanie" - jeho nedostatky a prednosti. Na Slovensku je to teraz plne horúca téma.

Ale v prvom rade musím zdôrazniť, že nechcem teraz hovoriť o zákaze dochádzky do škôl z hľadiska protiepidemických opatrení. Úprimne povedané - keďže vedci vo všetkých tých inštitútoch neboli schopní zistiť ani to, kadiaľ sa infekcia šíri, a tak teda nik nemôže nejak prakticky presne povedať, ako je to so školami. Nevedia povedať, či sú deti naozaj nosiči a šíritelia vírusu. O tom nechcem hovoriť - chcem to zúžiť čiste na vzdelávanie detí a mládeže. Sme v 3. tisícročí.

Pôvodný dôvod povinnej školskej dochádzky.

Široká školská dochádzka sa presadila koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď vznikajúce obchodné a výrobné spoločnosti začali potrebovať nielen viac pracovných síl (nevoľníkov) na jednoduchú prácu na poliach a plantážach, ale začali mať požiadavky po základnom vzdelaní týchto otrokov - aby poslúchali, rozumeli príkazom, boli vycepovaní a skrotení, a až tak trocha ku koncu aj aby zvládali základné technické zručnosti s nástrojmi. Pripomínam, nehovorím o nejakých černochoch, ale o domácich bielych obyvateľoch, ktorí s príchodom masovej fabrickej "výroby" klesli hromadne na úroveň bezprávnych otrokov.
Nuž a na to bola potrebná povinná (!) školská dochádzka pre mládež.
V podstate došlo k ďalšiemu stupňu domestikácie druhu homo sapiens.

Druhotným motívom toho, že všetky deti musia byť v školách bolo aj to, že korporácie potrebovali aj ženskú pracovnú silu, a tak vytrhli matky z ich prirodzeného prostredia, kde prinášali základné reálne hodnoty a urobil z nich zombie v továrňach.

Toľko k tomu, nakoľko je "vzdelanie detí" prioritou systému - nie je a nikdy nebolo. Aj dnes sa väčšina toho, čo sa deti v škole učia, dá označiť za druhotriedne seno. A možno je to aj čoraz horšie. 

1. Škola a efektivita učenia

Motív režimu je jedna vec, druhá vec je, či učenie deti v triede s desiatkami iných spolužiakov a jedným učiteľom predsa len nie je ten najlepší spôsob. Odpoveď je tu tiež jednoznačná: nie je.
Dokazujú to výsledky alternatívnych škôl. Tie síce tiež nemali vždy len úspechy - ale pri hľadaní sa robia chyby. Ak to však vyšlo, tak z alternatívnych škôl, kde je žiakov v triede menej a kde sa venujú viac rozvoju záujmu, ako bezduchej povinnosti, tak z takých škôl majú mladí absolventi lepšie výsledky.
Výsledky klasickej základnej školy, kde sedí okolo 30 žiakov na jedného učiteľa, kde vládne nezáujem a často určitá sila žiakov-uzurpátorov má nadvládu nad osobnosťou učiteľa, kde sa tempo učenia napriek osnovám prispôsobuje tým najblbším a najproblematickejším, často doslovne idiotíkom - nuž takéto výsledky sú mizerné.
Pravda je, že obsah bežnej učebnice druhého stupňa základnej školy tvorí kniha, ktorú je priemerný žiak schopný si prečítať, teda sa ju naučiť, úplne v pohode a len tak mimochodom za dva týždne. Ak by ho to bavilo. Namiesto toho sa látka naťahuje na celý rok, vznikajú diery a aj v podstate zaujímavé predmety sa stávajú nudné. Takže žiak z nich nakoniec má tak okolo 20 % znalostí oproti jednoduchému prečítaniu si látky.
Aby sa tento fakt zatajil, sú dnes učebnice rozdelené na rôzne zošiy, pracovné listy a podobne. Ale tento fakt zostáva.
Dalo by sa to zhrnúť do vety, že individuálne štúdium je základ, a to platí nielen pre vysoké školy (kde sa dnes už tento fakt vďakabohu akceptuje), ale aj na stredné a druhý stupeň základných škôl.
Nuž a v čase internetu, interaktívnych edukačných programov, dostupnosti dát a všetkého na diaľku obrazovky, je práve úplne zákonité, že je (samo)vzdelávanie ohromne efektívnejšie. Trúfam si povedať, že s bežnou technikou, čo má dnes takmer každá rodina, je každé normálne čo len trošku talentovanejšie dieťa schopné zvládnuť vzdelanie základnej školy, ktoré je dnes všade po svete tak 8 až 9 rokov, tak za 5 až 6 rokov. Maximálne.
Také to má rezervy. Ale to nie je nejaký podnet, aby sa deti učili viac - nie, je to len skonštatovanie, ako je to s tým nafukovaním objemu práce, ktorý vraj školstvo vykonáva, prehnané.
Je načase sa naozaj zamysleiť, že je treba vrátiť vzdelanie detí do rodín. A aj neskôr sa vzdelávať individuálne, zrušiť stredovekú fyzickú koncentráciu mladých do niekoľkých centier. Proste preto, že je to zaostalosť

2. Škola a sociálne schopnosti

Druhým základným dôvodom, prečo sa uvádza pobyt detí v školách ako kruciálny a podstatný, je získavanie sociálnej praxe a skúseností.
Pripomínam, že pôvodná sociálna prax, ktorú decká v školách mali získavať a získavali, bolo ich mentálne zotročenie - aby dokázali slúžiť v armáde, aby vedeli slúžiť vo fabrike. To bol prvotný motív niekde na začiatku 19. storočia.
Je tomu dnes inak? Časy sa zjemnili, metódy sú sofistikovanejšie, ale motív aj výsledok zostal. Dnešné deti vyjdú zo základných a stredných škôl ešte väčší otroci, ako to bolo v 19. storočí.
Deti musia získavať sociálne schopnosti a hodnotové postoje. Ale vždy ich získavali hlavne v rodine. Tam je zdroj hodnôt a dá sa povedať, že aj zdroj sociálneho úspechu. Ak je rodina rozpadnutá alebo to z iného dôvodu nedokáže naplniť, tak to dieťa v škole nezíska. Ak nemá šťastie na nájdenie náhradného rodičovského vychovávateľa, ak nemá výnimočný talent, stáva sa z neho len mechanická kusovka. Bezduchá súčiastka.
Prakticky povedané - práve pri dištančnej výchove, pri individuálnom vzdelávaní s rodičmi alebo doma medzi rodičmi, práve pri tom dieťa získava oveľa viac a oveľa lepšie sociálne empatické schopnosti, ako kdekoľvek inde. Práve pri takomto štýle, kde dieťa každým činom dostáva pocítiť, že rodina je jeho základňa, jeho útočisko a istota, práve pri takom štýle je vychovávaná zdravá a silná osobnosť.

Prirodzene, ako dieťa rastie, smeruje k osamostatneniu, takže kontakty s mimorodinným prostredím sú postupne čoraz nutnejšie. Ale dieťa také skúsenosti získava aj tak dostatočne, na to poslúžia mnohé aktivity, nemusia to byť zrovna tie základné vzdelávacie. Deti a žiaci sa musia fyzicky stretávať, porovnávať, súťažiť a podobne - ale pre živého boha, nenazývajte to "vzdelávanie". To je sociálna prax, nazvite to akokoľvek, ale to nie je o školstve a vzdelaní.

Záver

Individuálne domáce štúdium je budúcnosť vzdelávania. Bez ohľadu na to, či je pandémia, alebo nie.