Základom poznania je správny model, a tak sa treba dohodnúť na pojmovom aparáte ohľadom ľudskej histórie. Pretože ale história a klamstvá okolo nej sú bežný nástroj politickej moci, ktoré všetko zahmlievajú, nezaškodí si zhrnúť, o čom je vlastne reč.

Ľudstvo je inteligentná biologická forma na malej planéte s nepodstatnou polohou. Jeho forma sa mení a vyvíja, i keď nie je isté odkiaľ, kam a v akých dlhých cykloch. Nie je isté ani to, aké všetky faktory mali dopad na jeho evolúciu. Všeobecne sa predpokladá, že biologický vývoj na zemi bol ovplyvnený určitými externými elementami, hlavne primitívnymi náhodami, ako dopady meteoritov a podobne, o ktorých sú zachované určité indície. O niečo menej sa akceptuje nejaký zmysluplnejší zásah, pretože o tom nie sú jasné dôkazy. Napriek tomu bolo ľudstvo názorovo v podstate vždy otvorené svetu a neustále tvorilo a dodnes tvorí mýty o zásahoch a špeciálnej starostlivosti vyššej inteligencie. Tieto mýty si ale navzájom dosť protirečia a často sú aj jednotlivo rozporuplné.

Bez ohľadu na tieto hypotézy, aj v oficiálnej vede panuje zhoda ohľadne základných vývojových stupňov ľudstva, tak si ich prebehnime:

2 milióny rokov –  nástroje a oheň

Pred cirka dvoma miliónmi rokov sa vyvinul humanoid zvaný homo erectus, ktorý

1. ovládal nástroje,

2 ovládal oheň.

Používanie nástrojov, teda aj zbraní, mu dalo slobodu v prostredí dravcov. Z koriste sa stal predátor. Ovládanie ohňa sa  okrem iného muselo hlboko vpísať do kolektívneho podvedomia ľudstva ako magická sila, ktorá ho absolútne odlišuje od zvyšku prírody. Tento humanoid svojmu prostrediu vládol, dostal sa očividne kdekoľvek chcel, a tak sa rozšíril na celú zem (celú AfroEuroÁziu, najstaršie pozostatky jeho druhu sa našli na Kaukaze).  Jeho schopnosť hovoriť je spochybňovaná, je neisté, do akej miery vedel komunikovať, ale jeho milión rokov trvajúci spôsob života a vnímania určite zanechal stopy v ľudskom rode.

100 000 rokov - reč

Toto je druhá významná  zmena, ktorá je už spojená s biologicky moderným človekom, prípadne jeho blízkymi príbuznými. V období rádovo 100 – 50 tisíc rokov pred súčasnosťou sa zrejme vyvinul plnohodnotný jazyk, prípadné ďalšie formy komunikácie – umenie. Jazyk je faktor, ktorý vytvára niečo, čo existuje samé o sebe – memetický patern. všetky formy komunikácie tvoria niečo, čo sa volá kultúra, a vtedy  to boli najmä všetky mýty, ktoré ľudstvo začalo tvoriť ako svoju encyklopédiu, dávajúcu odpovede na aktuálne otázky. Tlačili si to klbko mýtov pred sebou ako skarabeus guličku.

Možno nie je isté, kedy presne tento proces ovládnutia reči prebehol, ale isté je, že sa to stalo  a že je to prvý fenomén, ktorý inteligenciu dokázal udržiavať a rozširovať aj iným spôsobom, ako biologickým prenosom genetických dát pri rozmnožovaní.

10 000 rokov – mestá a veci

Približne do tohto obdobia sa udáva začiatok trvalého usadzovania ľudských kmeňov. Tento usadený spôsob života umožnil vytvárať zložitejšie a väčšie artefakty a umožňoval aj väčšie zásahy či starosť o okolitú zver a zem (poľnohospodárstvo nebolo príčinou usadenia, ale naopak, jeho výsledkom).

Je možné, že podobné procesy začali aj niekedy predtým, ale boli zničené hlavne klimatickými zmenami (napr. opakujúce sa doby ľadové) do tej miery, že nezostali ani stopy. Preto je relevantných len týchto posledných cirka 10 tisíc rokov.

Rozsiahlejšia hmotná kultúra je po jazyku ďalší fenomén, ktorý vytvára svoj vlastný svet. Popri nej pôvodný jediný nositeľ vývoja, štruktúry, inteligencie - ľudský jedinec - stráca svoje výsadné miesto. Tento problém evidentne trápi ľudí dodnes.

5 000 rokov - písmo

Písmo je fenomén, ktorý umožňuje vytvorenie a udržanie inteligentných vzorov mimo ľudského mozgu. To, čo sa dnes nazýva mémy, sa už  prenášalo nielen z jedného nositeľa na druhého, ale dokázalo prežiť aj mimo neho.

Písmo umožnilo to, že informácie už nedegradovali tak rýchlo, ako predtým, umožnilo doslovne akumulovať inteligenciu. Na tomto mieste treba azda vysvetliť, že s kybernetikou, s umelou inteligenciou a podobnými vecami sa dnes spája predstava elektronického čipu, ale to nie je presné. Kybernetika je v prvom rade forma a kombinácia informácie – na akom nosiči sa to deje, je druhoradé. Písmo samé  o sebe  je prvá forma kybernetiky, prvé umelé myslenie, ktoré umožnilo ľudstvu robiť veci, ktoré prevyšovali mozgové schopnosti jednotlivého človeka.

500 rokov – energia a stroje

Ľudstvo sa naučilo výraznejšie premieňať rôzne formy energie, najmä premenu energie spalovacieho cyklu na mechanický pohyb.

100 rokov – elektrina

Začal sa široko používať fenomén elektromagnetizmu. Je to zmena, ktorá je porovnateľná len so začiatkom používania ohňa.

To sú podstatné kroky vývoja ľudstva. Všetko ostané sú doplnky, detaily, kudrlinky a vlnky, ostatné fakty už nie sú rozhodujúce kvalitatívne zmeny, ale skôr len kvantitatívny rast a jeho následky.

Časové dáta treba brať orientačne a rádovo, týkajú sa ľudstva ako celku. Samozrejme časy, kedy jednotlivé parciálne kultúry napríklad začali používať písmo alebo stroje boli odlišné, čo ale nie je podstatné.

Prirodzene, vedomostná báza ľudstva sa neustále rozširovala, rovnako ako rástol počet samotných ľudí. Už len tento kvantitatívny nárast celý proces neustále akceleruje. Nárast populácie okrem akcelerácie spôsoboval najmä zahusťovanie. Tento proces koncentrácie začal už usadením sa do miest.

Koncentrácia

Mestá boli lokality, ktorých osadenstvo ako celok, nebolo sebestačné, a nevyhnutne žili zo svojho širšieho prostredia. To znamená, že svojmu ľudskému okoliu určitým spôsobom museli vládnuť - tento fenomén, reálne existujúci 10 tisíc rokov,  sa dá nazvať imperializmus.

Vládnutie je principiálne informačná problematika. Nie je to o sile, tá je len jeden z faktorov, je to o predávaní a akceptácií mémov. Myslenie človeka, ako každý podobný kybernetický systém,  sa vždy riadilo vzormi. Deti napodobňujú svojich rodičov, postavy z mýtov, vodcov, takzvaných úspešných jedincov a iné role, do ktorých ich osud zaradil. Pritom si často vôbec neuvedomujú, odkiaľ a ako prevzali svoje vzory, ba ani to, že nejaké vzory majú.

Mestá boli generátorom myšlienkových vzorov a vládnutie tak má od samého začiatku kryptokratický a ideologický charakter. Túto formu ľudskej interakcie nik nemusel vymýšľať, ona tu existuje prirodzene a je v samom základe veci. Akýkoľvek iný typ moci by bol prekvapením. Vzniká vlastne ešte pred vznikom miest, vzniká hneď s mytológiou, ale mestá kryptokraciu  nevyhnutne potrebujú a ich historická existencia je sama osebe vždy dôkazom toho, že  existovala rozvinutá do pragmatickej formy.

Celá historická fáza ľudstva sa dá ďalej sledovať a modelovať ako konfrontácia rôznych vládnych mýtov, vychádzajúcich z rozličných mestských centier. Za povšimnutie stojí detail, že ríše nikdy nemali presné hranice, isté boli len metropoly, ktoré vládli, a podstatné bolo a je, kedy a kam sa koncentrácia moci presunula.

Externé ťažisko moci

Treba pripomenúť že jednotlivé vrstvy obyvateľstva ani v tých najvzdialenejších časoch a najjednoduchších pomeroch nevedeli, kto a ako im vládne. Mali svoje blízke vzory a ciele a všetko ostatné vnímali ako rušivý faktor, ktorý by najradšej odignorovali. To sa týka ako roľníkov na poli, tak aj samých byrokratov v meste. Vládol im memetický komplex – ktorý ale je sám o sebe kybernetický systém, živý a mnoho vrstvový. 

Mnohí majú problémy pochopiť tento fenomén. Základná reakcia je odmietanie tohto faktu - všetko je vraj lineárne a priamočiare. Keď už sa pripustí, že ťažisko moci je skryté, racionalisti či materialisti nechcú ako nositeľa moci akceptovať nič iné, len reálneho človeka či skupinu.  Opačná svetonázorová škála zas ľahko prechádza do fantazírovania a vymýšľania mimoľudských faktorov. Dôvod toľkého rozptylu je azda ten, že problematika riadenia je  oblasť, v ktorej ľudstvo nemá príliš teórie a vlastne ani praxe.

Vždy ma pri tomto napadá tá určitá analógia s ťažiskom. Ťažisko je bod, ktorý abstrahuje celkovú hmotnosť telesa. V najbežnejšom prípade je to bod uprostred telesa, ale pri čo len trocha osobitom tvare, napríklad pri tvare veľkého "L", leží ťažisko, teda symbol a centrum hmotnosti, mimo samú hmotu daného telesa. To je určitý paradox. Niektorí ľudia majú s touto vlastne jednoduchou pravdou problém, mnohí sa s tým nikdy nestretli a niektorí sú prekvapení, keď sa im tento paradoxný fakt ukáže.

Podobne aj moc ľudských centier leží často mimo jej vlastnej ľudskej hmoty. Mémy, ktoré ľudstvo vytvára, môžu posúvať ťažisko moci niekde, kde je mimo dosah samotných jej tvorcov a to občas až tak, že ho samotní tvorcovia už ani nepoznajú. Aj z toho dôvodu bola okrem jednoduchých výnimiek politická moc vždy skrytá, nejasná.

Tento jav je objektívny a bude vždy nastávať. Jeho problematika je v tom, že ľudstvo nevie, čo ním vlastne hýbe a dá sa povedať, že nie je schopné určovať ani výraznejšie ovplyvňovať svoj osud.

Problémy

Z dôvodov toho, že ľudstvo, napriek inteligencii človeka, nepozná a neovláda samo seba o nič viac, ako akýkoľvek iný menej inteligentný živočích, je jeho existencia charakterizovaná jednoduchým živelným rastom. V súčasnosti je aktuálna téma vplyv ľudstva na atmosféru, k čomu je ťažká argumentácia, pretože údajov a presného poznania  je málo. Jednoznačne sa však dá tvrdiť, že ľudstvo počas svojej existencie zhruba zdvojnásobilo rozsah púšti a polopúšti, a výrazne až tragicky zmenšilo zalesnenú plochu.

Negatívny charakter slepého rastu sa prejavil aj na samom ľudstve, pretože jeho široké vrstvy strácajú kvalitu a hodnotu a hrozí im, že devastácia prírody sa plošne prenesie aj na nich samých. Priam paradoxne možno povedať, že väčšine ľudstva naozaj nehrozí používanie či zneužívanie moci, ale skôr jednoducho nastupujúci nezáujem o nich. Treba pripomenúť, že taký osud mali ľudia aj v minulosti, ale dnešný vzrast populácie vytvára z daného procesu kvantitatívne omnoho väčšiu možnú tragédiu.

V histórii ľudstva neustále znova a znova dochádzalo ku korekcii nastúpených ciest, a tak to  bude aj v budúcnosti. Takéto korekcie sú pochopiteľne nevyhnutné, ale zároveň je to aj nedostatočná a neefektívna metóda. Žiaľ, pravidelné násilné korekcie vyzerajú ako maximum toho, čoho je pri súčasnom mentálnom potenciáli človek schopný.

Akékoľvek podľahnutie ilúzii, že ľudstvo je ako celok jednotné a že mu z jeho vlastných rád nič nehrozí, bolo vždy tvrdo potrestané. Medzi mocenskými centrami človeka vládne, ak to máme vyjadriť emočne neutrálne a umiernene, tvrdý antagonizmus. Okrem toho treba pripomínať, že problém nie je len egoizmus jednotlivých navzájom bojujúcich skupín, ale aj časté vedľajšie a tragicky zbytočné či absurdné dôsledky iracionality a čírej hlúposti týchto mocných.

Takisto nemožno pochybovať, že určité skupiny, ba väčšina z nich, ak nie všetky,  chcú tvrdo potlačiť potenciál konkurencie. Ľudstvo je ako hydra nielen s tisíckami hláv, ale aj s tisíckami nôh, ktoré si navzájom podkladajú. Ale keď sa na to upozorní a nevedia sa dohodnúť, kto je na vine, veľmi často typicky alibisticky všetci skĺznu do obviňovania  externých  faktorov.

Vývoj

Populácie majú svoje charakteristiky a svoje osudy. V prírode je vždy relatívne otázne posudzovať, nakoľko je to osud blažený, alebo tragický. Je taký, ako mu určuje kvalita a charakter daného druhu. Nemá zmysel ľutovať mravce, ale ani im závidieť ich šťastie. Nemá zmysel ich obdivovať, ale ešte viac nemá zmysel ich nenávidieť.

Druhy sa však evolučne menia, a v prípadoch, kde je hlavným parametrom kvalita nervového systému, môže byť vývoj naozaj dynamický. Ľudstvo nie je jednoliate a samozrejme, človek vonkoncom nie je záverečný typ evolúcie. Sú rôzni jednotlivci, sú rôzne genetické línie, skupiny, rasy. Je to samozrejmý fakt.

Je relatívne časté, že sú ľudia nespokojní s osudom svojím či s osudom ľudstva.  Ab definitio polovica ľudí stojí nad priemerom svojho vlastného rodu, má teda nadpriemerný prehľad – a tým pádom vníma nedostatky a problémy. Tento fenomén nespokojnosti a hľadania je nevyhnutná a bežná súčasť evolúcie. Treba  ho rešpektovať a podporiť. Zároveň však treba vysvetliť, v akom kontexte tento proces prebieha, prečo je ich prínos cenný, ale aj prečo  ich parciálne úzko osobné predstavy sa žiaľ takmer iste  nezhodnú s realitou. Poznanie problémov totiž, samozrejme, ešte zďaleka neznamená poznanie riešenia.

Budúcnosť ľudstva je, ako budúcnosť každého biologického druhu, neistá, a skôr limitovaná. Čo nie je limitované, to je budúcnosť vedomia. Preto naše spojenie s ľudstvom nás napĺňa obavami a strachom, ale občasné pochopenie nášho spojenia s princípmi vedomia nás napĺňa pokojom a istotou.  Okrem toho, že vývoj vedomia bude určite pokračovať, okrem toho, že je to jedna z mála istôt,  je to zároveň asi aj jediná naozaj zaujímavá a zmysluplná činnosť tu na Zemi.

Ale tu už vlastne končí história ľudstva.