Vo vývoji ľudstva je jeden z najvážnejších predelov vznik centralizovanej civilizácie pred niekoľkými tisícročiami. Napriek tomu nie je všeobecne jasné, ako tento fenomén chápať.  Ako sa zrodil a kam smeruje? Je to dobrý prejav evolúcie, alebo slepá ulička?

Interné zmeny

O biologickej evolúcii všetci vieme dostatočne veľa.  Pod tlakom zmeny prostredia dochádza selekciou a/alebo inými mechanizmami k určitej zmene druhov – na tom by sme sa mohli všetci zhodnúť. Podstatné je, že biologická evolúcia je vždy vlastne vnútorná zmena telesnosti daného druhu. Aj zmeny v inštinktoch, zmeny stratégií správania, aj tie sa musia chápať ako zmena vnútornej dedičnej informácie. Preto je klasická biologická evolúcia vec výrazne interná.

Sú ale aj výnimky, keď biologický druh reaguje na tlak prostredia  nie (len) selekciou svojich kvalít, ale zmenou-úpravou svojho prostredia. Najznámejšie také prípady sú sociálny hmyz.

Externé zmeny

Včely, mravci, termiti – tí dokážu budovať svoje obydlia a veci s tým spojené a táto ich  schopnosť sa potencionálne vyvíja spolu s daným druhom. Schopnosť pretváranie a výstavby zložitých štruktúr je súčasťou ich evolúcie.

Sociálny hmyz dokázal žiť takouto externou evolúciou už milióny rokov. Tieto druhy sa vyskytujú  v rozsiahlych oblastiach Zeme, aj keď, pokiaľ viem, nikdy nehrozilo, že by napríklad mravci  prerobili svet na jedno veľké  mravenisko.

Najextrémnejší prípad externej evolúcie je človek – homo sapiens. Jeho rod stavia nielen mega mraveniská, ale spracúva aj prakticky všetku pôdu planéty. Čo dokázal v minulosti odlesniť, to aj odlesnil a založil tam rôzne „polia“.  Alebo tam postavil iné  „výrobné zariadenia“. Lesy a nedotknutú pôdu nechal fakticky len tam, kde ich zatiaľ nevládal „skonzumovať“, alebo kde boli samotné lesy pre neho hospodársky výnosné.

Porovnanie

Globálne videné,  za posledných 10 tisíc rokov nastali podstatné zmeny na povrchu planéty. Vďaka kozmickej technike si dnes každý môže pozrieť Zem z kozmického nadhľadu a všimnúť si podivných neprirodzených štruktúr, ktoré Zem zovierajú ako pavučina muchu. Ako pleseň jablko.

To, že externá evolúcia je slepá ulička, začína byť viditeľné. Napriek tomu ale mnohí ľudia odmietajú uznať fakty, pretože nepoznajú vhodnú alternatívu.

Väčšina dnešných ľudí je od malička vychovávaná pre prácu v korporáciách a úradoch, majú infikovanú výraznú technofíliu. To sa prejavuje výrazným strachom zo straty techniky. Sú to ľudia, ktorí si myslia, že by bez miliárd domov, fabrík, obchodov, strojov, áut a elektro-krámov jednoducho nemohli žiť v takom bľahobyte, ako doteraz. Sú to často práve ľudia bez hlbšieho technického vzdelania, lebo práve tí nemali príležitosť pochopiť v škole, ako je súčasná technika vlastne primitívna, nepružná a často škodlivá. A nevedia si predstaviť alternatívu bez ocele, bez plastov, bez nádorov kremíkovej elektroniky a potopy informačného smogu.

Pritom väčšinu benefitov svojho blahobytu dostáva ľudstvo vďaka prírode – od naakumulovaných kvalít v zemi a vo vzduchu, cez biologický zázrak samovoľného  rastu, ktorý žiadna technika ani náhodou nenahradí a nevie napodobniť. Žiadna ľudská technika nezmení neorganickú chémiu v živiny, nevyhnutné pre život. A ak, tak určite nie tak dokonale a lacno, ako príroda.

To isté platí o všetkých iných aspektoch života. Tisíce a tisíce druhov organizmov trávia svoj život ako určitú prechádzku záhradou – len druh homo žije vo večnom strachu, že bez techniky neprežije a tak ju neustále vyrába, obskakuje, udržiava, vylepšuje a doslovne oblizuje.

Je externá zmena tiež evolúcia?

Je treba explicitne povedať, že externá zmena, teda zmena prostredia, nie je evolúcia. Za „evolúciu“ sa považujú „pozitívne zmeny smerujúce k lepšiemu stavu“. Externá evolúcia neprináša vyššiu kvalitu daného druhu.  Externá evolúcia principiálne rastie práve naopak na úkor potenciálu skutočnej, internej evolúcie. Je totiž zákonité, že ak nejaké etnikum, nejaký druh, vo svojom strete s prostredím venuje  príliš veľa svojho potenciálu na zmenu toho prostredia, tak mu tento potenciál chýba na vývoj samého seba.  

Malý príklad na vysvetlenie: Ak nejaký druh, čeliaci chladným pomerom, má srsť, ktorá ho dokonale chráni bez toho, aby sa o ňu musel nejak intenzívne starať, je to ukážka jeho výbornej internej evolúcie. Ak nejaký iný druh takú ochranu nemá, ale namiesto toho musí stavať náročné stavby, šiť hrubé odevy, sťahovať iné druhy z kože  a neustále páliť nejaké drevo v ohni – je proste nevyvinutý a zostal na primitívnej úrovni.

Model stromu

Je to  ako strom, kde interná evolúcia je vnútorný  kmeň, ktorý pomaly ale iste rastie do výšky. Externé zmeny sú vetvy, ktoré sa rozrastajú šírky, majú svoj efekt, ale nesmú odobrať všetok potenciál kmeňu. Kým kmeň žije, vetve evolučného stromu po dosiahnutí nejakej veľkosti či váhy začínajú samé od seba odumierať.  To je normálne. Len ak sa tak dlho nedeje, a externé konáre sú mohutné a prepletené, môže byť ich odpadnutie revolučne náhle, boľavé aj nebezpečné.

Jestvuje hypotéza, že tomu procesu nadmerného externého rastu skôr či neskôr podľahne každá rozvinutá civilizácia, a každá planéta s tzv. rozumným životom, zničí si enviroment a zdroje - a následne zanikne.

Je teda externá evolúcia určitá ťažká civilizačná choroba? Nuž, je to proces, ktorý sa ako oheň z nejakého dôvodu zapáli a potom sa začne šíriť. Možno je to ale nevyhnutné, možno je to ako puberta, teda proces, ktorým živý systém normálne prechádza – a po dozretí sa zas dostáva do rovnováhy, zas skoncentruje na vnútornú evolúciu.  Nemožno si myslieť, že koniec toho externého nádora, ktorý vidím v dnešných časoch po celom svete, je autoamaticky aj koniec skutočnej ľudskej evolúcie. Tak to vôbec nie je. Technologická civilizácia sa rúti pod svojou vlastnou váhou, pod vlastnou karmou – ale to sa netýka skutočnej vnútornej elitnej kvality.

Externá orientácia je určitá vlna, ktorá má svoju amplitúdu a dĺžku – historické trvanie. Nemožno ju zastaviť keď už je vo svojom  najmocnejšom bode, niet sily, ktorá by vtedy zmenila to, čo ju poháňa – miliardy jedincov sociálneho hmyzu, ktoré sa hmýria. Zmení ich iba ich konkrétna osobná skúsenosť, skúsenosť takmer každého z nich,  miliardy skúsenosti, miliardy nepríjemných narazení na hranice možného. A prípadne záverečné zrútenie.

Netreba sa ale toho báť. Treba vedieť, že interná evolúcia v princípe neustále pokračuje, že je prvotná a principiálne nezvratná. Týka sa síce určite len časti biologického druhu homo sapiens, ale je tu. Ako už bolo povedané, interná evolúcia a externé procesy nie sú v nejakom základnom antagonistickom zápase, kto z koho. Každá je v inej rovine, v inom priestore. Dôsledky chýb jednej postihuje aj druhú, ale externé nedostatky a skrútenia sa jadra takmer netýkajú – podobne ako sa vlny a búrka na vetrom bičovanej hladine oceánu netýkajú dokonalého kľudu v hĺbke vôd.

Ľudia s tendenciou k vnútornému vývoju nemusia byť preto nejak šokovaní a prepadať beznádeji pri pohľade na objem pýcha a utrpenia, ktorý nazhromaždili externé procesy ľudstva. Aj keď sa s  tým dostávajú do konfliktu, nemusia s tým čelne bojovať – možno síce sem tam pri vhodnej príležitosti zboku udrieť, vopchať palicu do kolesa – ale zrúti sa to v princípe aj samé ako každý prechodný nestabilný proces, ako každý babylónsky mrakodrap. Stačí sa v kľude vyhnúť najhoršiemu. A oblakom prachu. Nič horšie nám nehrozí.

Dá sa predpokladať, že ak človek ako druh pokročí vo svojej internej evolúcii, ak pozdvihne svoj mentálny potenciál a zvýši úroveň vedomia, ak budú všetci ľudia na úrovni,  tak sa podobné externé šialenstvá už neobjavia.