Jestvuje jeden termín, ktorý dobre charakterizuje podstatu ľudskej spoločnosti. Je v princípe známy, ale nie je dostatočne oceňovaný, ba je zámerne zametaný pod koberec. Pojem "plutokracia" môže byť, ako všetky pojmy, vysvetľovaný rôzne, tak  tu chcem skúsiť viacmenej  technicky zadefinovať, prečo je vlastne dôležitý.

Základná definícia

Plutokracia je forma vlády, v ktorej sa moc sústreďuje do rúk bohatej vrstvy ľudí. Väčšinou ide o formu oligarchie. Toľko hovorí encyklopédia.

V klasickej minulosti je za plutokratickú označovaná vláda Atén, v protiklade ku napríklad Sparte, kde bola vláda položená viac na priemernej vojenskej sile a na rodových vzťahoch. Neskôr to boli Benátky, Florencia, v modernej dobe bol plutokratický Londýn a samozrejme NewYork – a celá západný kapitalistický svet.

Tieto definície sú v poriadku, ale zameriavajú sa najmä na finančné centrá – ale na majetku a bohatstve sú historicky postavené všetky režimy. Ak to neboli len peniaze a drahé kovy, tak určite pôda, budovy a koniec koncov aj bohatstvo zbraní.

Etymológia a mýtus

Slovo "plutokracia" je odvodené od mena rímskeho boha - Pluta.

Pluto je v klasickej antickej mytológii boh podsvetia a mŕtvych.

Keďže v hlbinách zeme sa  nachádzajú drahé kovy, posunul sa význam tohto boha podsvetia aj na pána bohatstva. Temný boh, ktorý skrýva, alebo v žiare ohňa a v dyme vytvára zlato a iné drahé kovy. Aj to, že úroda obilia rastie zo zeme, robí z Pluta boha kvantity.

Ale spojenie podsvetia a bohatstva zrejme nie je len triviálne  mytologicky podložené. Prejavuje sa tu určite aj povedomie ľudovej múdrosti, že túžba po bohatstve je spojená s nízkymi, temnými a krutými oblasťami ľudskej psychiky.  Dnes by sme mohli povedať - niekde v zadnom mozgu. A ešte všeobecnejšie – plutokracia je mentálna výchylka, keď je prehnane akcentované kvantitatívne vnímanie a myslenie, ktoré potláča posudzovanie podľa kvalitatívnych parametrov. Myslenie, keď chorobne prevažuje kvantita nad kvalitou.

Reálna plutokracia

Plutokracia nie je moderná vec, je tu už tisíce rokov. Odvtedy, ako u ľudí prevážil ako hlavný motív zhromažďovať viac úrody, ako neskôr potrebovali. Od čias vzniku keramiky, aby do nej uchovali zrno, od čias vzniku veľkých sýpok. Dedina, ktorá mala zem a zrno v nadbytku, si mohla vyčleniť či najať vojakov, ktorí jej zabezpečili ďalšiu zem, a ďalšie zrno. A tak vtedy začalo tento začarovaný kruh, ktorý ale nemôže pokračovať donekonečna, lebo planéta je konečná. A s tými mozgami, čo má homo sapiens, sa veru mimo planétu nedostane.

Prvé peniaze - to bolo zrno. A už vtedy sa začalo to preformátovanie kultúry na kvantitu. Táto deforma tu nie je odjakživa, ale je tu už tisíce rokov. Táto deforma nie je ani plošná pre celé ľudstvo, stále jestvuje silná zdravá časť, ktorá touto chorobou netrpí – ale väčšina jej už nakazená.

Veru, plutokratické uvažovanie je primitívne, jej zárodok je v každej bytosti, a tak má prednosť pred inými, zložitejšími formami spoločenskej moci. Aj  jednoduchá "moc silnejšieho" je horšie udržateľná, ako nadvláda bohatstva.  Prevahu bohatstva, veci prospechu a rozkoše, možno ľahko zažiť. Je to ako droga, ktorú pár krát vyskúšaš, a už sa vezieš. Tak, ako boli na návnadu skrotené psy, tak bolo na drogu majetku domestikované ľudstvo

Rôzne formy plutokracie

Domestikované ľudstvo je zotročené kvantitatívnou doktrínou, je neustále naháňané – a preto nemôže byť nikdy spokojné.  Príčinu svojej bolesti hľadajú jednotlivé skupiny spoločnosti u druhých skupín. Veria, že na vine problémov sú ti iní, alebo nejaké zlé pravidlá – a keď sa to zmení, plutokracia bude fungovať. Hlavne frustrácia dolných vrstiev voči horným viedla k definícii boja "ľavica proti pravici". Je to ale ako konflikt na Titanicu: mokrí robotníci už nadávajú na námorníkov, ale z druhej strany námorníci nútia robotníkov v strojovni, aby viac prikladali, že potom aj voda vyschne. A loď ďalej naráža na ľadovcové pole Ľavica nadáva na pravicu, pravica na ľavicu – ale hlavný problém je inde.

Za  príklad plutokracie v klasickom zmysle je označovaný kapitalizmus - systém, ktorý všetko kvantifikuje, najmä vo finančných jednotkách. Ale  urobiť stotožnenie plutokracia = kapitalizmus, by bola chyba, pretože kapitalizmus je len jeden výkvet plutokracie. Ani náhodou to nie jej jediná moderná forma.

Ideologický protiklad kapitalizmu, komunizmus, je rovnako plutokratický. Je zameraný kvantitatívne na "produkciu", na percentá a otvorene aj na peniaze. Komunizmus, či už v teórii alebo praxi, je štátny kapitalizmus. Pre vyhnutie sa omylným sympatiám či antipatiám je najlepšie sa týmto protikladným pojmom vyhnúť, a pamätať, že stále máme do činenia len s jedným režimom – plutokraciou.

Preto sa po roku 1989 nedospelo k žiadnemu výraznému zlepšeniu situácie populácie v postkomunistických krajinách – lebo zrušením komunizmu sa len prešlo z dažďa pod odkvap. Preto komunistickým deťom boli tak blízke vábičky kapitalizmu – pretože sú to tie isté, aké im ukazoval aj komunizmus. Líšia sa len mierne v metódach, ako ich vraj dosiahnu. Jeden systém stavia na podnikaní, teda na korporáciách, druhý stavia na štátom podporovanom priemysle, teda tiež na korporáciách.

Preto sa kapitalizmus a komunizmus tak zázračne a bezproblémovo spojili v roku 1941, aby ako jedna plutokracia zničili  povstanie tradičných síl Európy, aby dokončil to, čo v roku 1914 začali a v roku 1918 nevládali  uzavrieť – totálne ovládnutie starého kontinentu.

A preto  "postkomunistické" Rusko tak ľahko  ovládol kapitalizmus zúrivejší, ako v Amerike.

Preto sa kapitalizmus a komunizmus tak ľahko spája v jeden systém v Číne – pretože to aj je len jeden jediný systém plutokracie.  

Oligarchia a despocia

Bolo to rozvedené v tisíckach kníh, tak to naozaj netreba opakovať, len krátko zhrniem:

Plutokracia je nedemokratický systém. Majetok je svätý, dedíčný a len minimálne zdanený. Plutokracia má tendenciu čoraz viac koncentrovať majetkovú moc do rúk oligarchie – ako sa vie, dnes na svete vlastní všetko podstatné to známe jedno percento najbohatších.

To je ten známy sociálno-ekonomický aspekt. Bohužiaľ, tento stav sa nedarí zmeniť  zákonmi, pretože zopakujem: podstata plutokracie je rozšírená mentálna deforma. Či by pomohla radikálna zmena kultúrnej paradigmy, to by sa muselo overiť. Ak nie, systém bude rásť a rásť ... až spáli všetko na lodi.

Pravda, situácia nie je beznádejná. Ako hovoril Nietzsche : ľudstvo je tak či tak niečo, čo treba prekonať.