Pravdupovediac, ja som nikdy v živote nepochyboval o tom, že sa raz o mne budu písať básne. Teraz by som uz ani nevedel takto narýchlo povedat, či to bola naozaj silná viera, tusenie, alebo len želanie. Priznavam však, že v posledných rokoch som uz začal mat a pochybnosti, zdalo sa mi, aj som sa obával, že sa mi take niečo uz nesplni, že odídem z tohto sveta neuznany a nedocenený. Teraz, ked sa mi všetko splnilo, musím sa Vám priznať, že som k tomu pred rokmi bol naozaj blízko. Pred desatrociami som strávil niekoľko rokov v centre slovenského intelektualizmu, v Bratislave. Bolo to ešte za socializmu, a ja som celkom rad chodil do jednej pivnicnej vinarne na ulici, ktora sa volala buď Kupecka, alebo Obchodná; dnes si to uz naozaj nepamätám. Jedine, čo mi zostalo v pamäti, je to, že tam bolo naozaj dobre víno - v zime varene, a že tam kunčafti mali zvyk lepiť mince na plesnive steny pivnice. Kedze v Bratislave je každý druhy intelektual, nie je čudo, že aj v pivnici ich tam bolo neúrekom. Jeden vraj bol básnik, hoci vyzeral ako somrák. Ten mi sľúbil, že ked mu vezmem dva deci vareneho, napíše o mne báseň. Znela to ako dobry obchod, tak som mu to víno objednal. Aby som videl, že to mysli vážne, otvoril starú kozenu aktovku, a vybral z nej jeden počmárany zosit s rukopisom basni. Aj mi zacitoval z niečoho, čo asi pokladal za svoje najväčšie dielo: "Óda na ročné obdobia".(To asi pochytil od Vivaldiho). Vela si z toho nepamätám, ale toto mi naozaj zostalo v pamäti dodnes: Ó január, január, Tvoj brat je február , ... Bolo to oveľa dlhšie, a miestami aj blbšie, ale ja som mu nepokazil radosť. Ešte som ho aj pochválil. Ved, mňa to nic nestalo, a blbci to potrebuju. Pochybujem však, že ten človek o mne tú slubenú báseň niekedy napísal.   Mimochodom, Nonula, tá básnička je vynikajúca.  Čo piješ?