Smrť 90-čného človeka je už naozaj niečo neprekvapivé. Navyše Fidel Castro bol prirodzene už mimo funkcie, takže jeho smrť má pre Kubu a svet len symbolický význam. Ani sa nechce veriť, ako je jeho doba už ďaleko v minulosti.

Aby som teda nebol posledný na svete, čo sa k tomu vyjadrí, predsa len zopár postrehov k tomu faktu a myšlienkam okolo.

Za prvé sa spomínala a spomína akási diktatúra spojená s Castrovým režimom. To je ten druh pokrytectva, na ktorý dnes už niet miesto. Režim na Kube sa nelíšil od svojich latinskoamerických susedov v miere diktatúry, teda v miere represií, násilia, šikanovania a vykorisťovania svojich občanov nijak výrazne. Konieckoncov, ak ste videli tie "oslavy" smrti starca, ktoré kubánski emigranti predviedli na Floride, tak uznáte, že na takú bandu treba mať tvrdú ruku. A aj ju vlády tých krajín majú - dejiny Latinskej Ameriky sú dejiny vojenských diktatúr.

Treba pripomenúť, že pred Castrom bola na Kube diktatúra Batistu - a to podľa všetkého bola horšia, vojenská, bezperspektívna a neduchovná zvrátenosť. Proti nej a jej podobným ale USA nebojovali, nerobili embargá - naopak, chrochtali si spolu s diktátormi v jednom bahennom kúpeli. 

Takisto sa dnes sem-tam používa zrovnanie Castra s Pinochetom - pričom sú proti ako zástanci jedného, tak druhého. Ja by som to porovnal - ale zas tu platí, že kým Pinochet bol len tupý vojenský vrah, servilne slúžiaci zahraničným silám, bol Castro človek s určitou víziou, pevne spojený s domácim národom. Ergo Castro je na tom naozaj historicky omnoho lepšie - až neporovnateľne.

Druhý bod je samotné (ekonomické) zriadenie, ktoré na Castrovej Kube vládlo - lebo veď ľudia si myslia, že žrať a konzumovať je to najdôležitejšie. Nuž, tu treba v prvom rade povedať, že Castro nebol (pôvodne) žiaden skutočný ekonomický komunista a do náručia Soviet Sojuzu ho v podstate doslova vohnali Američania po tom, ako im znárodnil ich zbožňované kasína a bordely aj so štetkami. Tak nejako to bolo.  Novým pánom v Havane teda nezostalo nič iné, len sa spojiť s opozíciou - komunistami.

Pri posudzovaní úrovne života na Kube treba zarátať neuveriteľné ekonomické a politické embargo, ktoré na krajinu uvrhli USA. Za druhé treba zarátať všeobecnú schopnosť obyvateľstva, teda porovnávať s okolitými podobnými krajinami. Ja to vidím tak, že krajiny Strednej Ameriky na tom nie sú o nič moc lepšie, ako Kuba. Životná úroveň Kubáncov určite nie je nejaký Castrov mega zločin.

S tým, že Castro bol viac pragmatik ako revolucionár, súvisí aj jeho životný úspech. Na ideál revolucie sa predsa len príliš usadil a politická moc mu príliš zachutila. To spomínané embargo spôsobilo paradoxne aj to, že neupadol do excesov svojich kolegov v okolitých krajinách a tak si zachoval určitý mýtus, ale ten nikdy nebol rovný mýtu Che Gevaru, ktorý zomrel v boji a mladý. A to nám pripomína aj ďalší fakt: aj keď Kuba ako taká vydržala, aj tak sa jej nepodarilo exportovať svoj model do ďalších latinoamerických krajín. Asi má ten model predsa len svoje základné nedostatky, asi je v ňom predsa len privela marxizmu. Ako keď je v malte moc piesku - drobí sa a rozpadá.

Reakcie politikov na Castrovu smrť sú tiež zaujímavé. Niektorí z bývalého socialistického bloku správne povedali, že keď nič iné, tak odišiel ohromný symbol nezávislosti, slobody.  Prekvapujúcejšie sú reakcie západných moderných despotov typu Junker, kanadský premiér Trudeau a podobne. Tie išli nad rámec povinnej zdvorilosti a vidno, že reči o ich postmarxistických svetonázoroch sú založené na pravde. Potom je tu Trump, ktorý teraz strúha proamerickú dobrotu a vyjadril sa tvrdo proti Castrovi - no, je to aspoň konzistentné. Najsmiešnejšie sú reakcie určitej alternatívy, ktorá, zrejme nepoznajúc minulosť, vyšplechla zo seba korporátny výplach mozgu o zlom (komunistickom) tyranovi, napríklad na Konzervatívnom výbere. Och, to je  skutočnej alternatívy nedôstojná naivita.

Ak teda chceme hladať symboliku tak fakt, že Castro umrel až po zvolení Donalda Trumpa do čela Ameriky, je možno chápať ako dobrú pointu jeho života. Castro nielen vydržal, ale sa aj dožil začiatku konca starej, degenerujúcej, anglosionistickej Ameriky. Čo viac si mohol želať? Gratulujem mu k vydarenému odchodu.