Jednou z mála platných kritických poznámok na adresu knihy „Bell Curve“ bolo poukázanie na to, že ak by veda bola plne akceptovaná, potom by eugenika, s ktorou Hernstein a Murray (jedni z autorov – pozn. prekl.) nesúhlasia, stala racionálnym riešením spoločenských chorôb. Podobne i Steven Pinker, ďalší z veľkých mysliteľov, ktorí sú asociovaní s hereditárnou pozíciou, v prípade eugeniky odmieta nasledovať svoju vlastnú logiku. Ale predsa sa našiel jeden odborník, ktorý sa nebál urobiť krok vpred – Richard Lynn. Eugenika nie je iba správna.V skutočnosti máme povinnosť rozširovať frekvenciu génov pre pozitívne vlastnosti a redukovať frekvenciu génov pre vlastnosti negatívne. Ak je niečo genetickým problémom, tak si to žiada i genetické riešenie. V knihe „Eugenics: A Reassessment“ sa Lynn venuje histórií eugeniky, jej etickej požiadavke a jej budúcnosti. Lynn tu neargumentuje len z pozície psychológa, ale poskytuje nám svoju vlastnú teóriu o prichádzajúcom „konci histórie.“

Vzostup a pád eugeniky

Idea eugeniky existovala dlho predtým, než Darwin publikoval svoje najznámejšie diela „O pôvode druhov“a „O pôvode človeka“. Platón v Republike popisuje spoločnosť, kde by sa triedy vládcov, bojovníkov a pracujúcich rozmnožovali na základe rovnakých princípov ako sa šľachtia rastliny a dobytok, tak ako to už bolo známe v roku 380 pr. n. l. Napriek tomu to bol práve objav evolúcie, ktorý bol katalyzátorom pre túto ideu, ktorá naberala na popularite na konci 19. storočia a začiatkom 20-teho. Biológ, štatistik a psychológ Sir Francis Galton bol najhorlivejším hlásateľom eugeniky. Značnú časť svojho života strávil zakladaním organizácií, písaním a šírením informácií o ľudskom potenciáli k zdokonaleniu. Realizoval prvé štúdie, ktoré dokazovali, že príroda je dôležitejšia ako výchova pri determinovaní inteligencie a charakteru.

Na začiatku 20-teho storočia bola eugenika schvaľovaná prakticky všetkými biológmi a genetikmi. Pokiaľ ide o politikov, tak k jej zástancom patrili napr. Theodore Roosevelt, Herbert Hoover, Woodrow Wilson a Winston Churchill a myslitelia naprieč celým politickým spektrom vrátane Berthranda Rusella, H. L. Menckena a Georga Bernarda Shawa.

Lynn rozlišuje medzi pozitívnou eugenikou, ktorá spočíva v podpore jedincov s tými najlepšími vlastnosťami k tomu, aby mali deti a negatívnou eugenikou, ktorá limituje rozmnožovanie jedincov s negatívnymi vlastnosťami. Uzákonenie negatívnej eugeniky bolo jednoduchšie.

V Amerike bol prvý zákon o sterilizácii prijatý v Indiane v roku 1907, aby zabránil rozmnožovaniu preukázateľných kriminálnikov, idiotov, imbecilov a sexuálnych násilníkov. V roku 1913 prešiel podobný zákon v 12-tich štátoch a ďalších 19 ho schválilo v roku 1931. Ústavnosť týchto zákonov bola spochybnená na súde a v roku 1927 sa ňou v prípade Buck vs. Bell zaoberal najvyšší súd. Prípad sa sústredil na mentálne retardovanú ženu narodenú mentálne retardovanej matke, ktorá porodila mentálne retardované dieťa. Ústav, v ktorom žila, ju odporučil na sterilizáciu, proti čomu protestovalo niekoľko kresťanských skupín. Súdna porota zahlasovala v pomere 8:1 za sterilizáciu. Sudca Oliver Wendell Holmes napísal k tomuto slávnemu rozhodnutiu tieto slová:

„Viackrát sme mohli vidieť, že verejné blaho môže vyzvať tých najlepších občanov, aby obetovali preň svoje životy. Bolo by zvláštne, ak by nevyzývalo tých, ktorí vysávajú silu štátu pre ďaleko menšiu obetu … k tomu, aby sme neboli zaplavení neschopnosťou. Pre celý svet bude lepšie, ak namiesto popravy zdegenerovaného jedinca za zločin alebo jeho vyhladovanie v dôsledky imbecility, zabráni spoločnosť rozmnožovať sa tým, ktorí sú zjavne nevhodní pre pokračovanie druhu. Systém, ktorý udržiava povinné očkovanie je schopný zabezpečiť i podviazanie vaječníkov. Tri generácie imbecilov už stačili.“

Bohužiaľ, behom 20-teho storočia bolo v Amerike uskutočnených iba 60 000 sterilizácií, čo nepredstavuje ani 0,1 % z počtu mentálne retardovaných a psychotických ľudí (??? Jednalo by sa o 60 miliónov populácie USA, ktorá bola v tej dobe na hodnote 106 miliónov, čo sa mi zdá trocha veľa… pozn. prekl.). Vo Švédsku boli výsledky lepšie, počet sterilizovaných ľudí bol rovnaký ako v USA, čo predstavovalo 1% celej populácie. V Japonsku čakal rovnaký osud 16 520 žien, až kým nebol v roku 1996 sterilizačný zákon v tejto krajine zrušený. V Dánsku bola sterilizovaná jedna tretina retardovaných behom 10-tich rokov. Neprekvapivo, šampiónmi v počte sterilizácií boli Nemci, ktorí sterilizovali 300 000 ľudí po schválení sterilizačného zákona v roku 1933.

Ako zdôrazňuje Lynn, nie je nič nezvyčajné na tom, že nejaká vedecká teória je najprv akceptovaná a neskôr odmietnutá. Čo robí eugeniku unikátnou je to, že ide o odmietnutú teóriu, ktorá sa ukázala byť pravdivou. Zatiaľ čo dôležitosť dedičnosti v determinovaní individuálnych a skupinových vlastností je dobre zavedeným faktom, na konci 20-teho storočia sa eugenické požiadavky stretli s odsúdením. Autori strašia zločinmi nacistického Nemecka a vzostupom skupinových práv na úkor individuálnych. V nedávnych rokoch, súdy v USA a vo Veľkej Británii uznali, že rodičia retardovaných žien, ktoré sú v ich osobnej starostlivosti, ich môžu dať sterilizovať, napriek tomu že viaceré ľudskoprávne organizácie spoločne s kresťanskými spolkami proti tomu protestovali argumentujúc, že všetci ľudia majú právo na to, aby splodili dieťa. Napriek tomu, že tieto zákonné rozhodnutia nie sú založené na eugenických zdôvodneniach, tak by sme mali byť vďační za ich efekt.

Argumenty proti eugenike sú neudržateľné. Prvým argumentom býva, že nemôžeme jasne určiť, čo sú pozitívne a negatívne vlastnosti. Je ťažké argumentovať proti Galtonovým originálnym trom charakteristikám inteligencie, zdravia a charakteru (v modernej psychológií je blízky pojem zásadovosť), ktoré sú univerzálnymi túžbami. Kto už by tvrdil, že choroba by mohla byť preferovaná pred zdravím, či hlúposť pred genialitou? V takomto prípade hovorme o extrémnom morálnom relativizme.

Lynn sa pozerá po ďalších vlastnostiach, ktoré by sme mohli selektovať, ale nenachádza žiadne ďalšie mimo Galtonových troch. Spoločnosť potrebuje široký rozsah ľudí na kontinuu extroverzie/introverzie a neurotizmu/uvoľnenosti a to súčasne za takých podmienok, že nepotrebuje tendencie k porušovaniu zákonov a chorobnosti. Lynn tiež hovorí, že krása neposkytuje automaticky spoločenské dobro a rozliční ľudia vám poskytnú jej rozličné definície.Toto je jediné Lynnovo tvrdenie, s ktorým nesúhlasím. Medzi environmentalistami (a teraz mám na mysli ľudí, ktorým záleží na životnom prostredí, nie anti-hereditalistov) je krása videná ako legitímny dôvod pre zachovanie určitých lesov a stromov, hoci neposkytujú žiadne ekonomické dobro. To je dôvod prečo chránime sekvoje a nie bažiny. Pokiaľ ide o nedostatok univerzálneho štandardu krásy, tak Peter Frost tento politicko-korektný mýtus ničí. Dokonca ak by sme sa aj všetci nezhodli na tom, že modré oči a svetlá pokožka nie sú najkrajšie, tak každá rasa si môže zvoliť svoje vlastné štandardy.

Názor, že eugenika by nefungovala, je v Lynnovej knihe tiež zodpovedaná. Ak by sme určili, že by nebolo možné selektovať určité vlastnosti v žijúcich organizmoch, potom nie iba eugenika, ale záhradníctvo a domestifikácia a dokonca evolúcia ako taká by museli byť odmietnuté. V skutočnosti dedičnosť v rýchlosti behu medzi koňmi bola zistená na škále od 15 do 35 percent, čo je nižšie číslo ako v prípade tých najnižších odhadov pre dedičnosť inteligencie a psychopatie medzi ľuďmi. Akákoľvek vlastnosť, ktorá je podmienená geneticky môže byť rozšírená alebo znížená, či zosilnená, alebo stlmená v populácii.

Klasická eugenika

Lynn rozlišuje medzi klasickou eugenikou a novou eugenikou, ktorá spočíva vo využívaní biotechnológií. Obom druhom eugeniky venuje samostatnú kapitolu.

Jedinou krajinou, ktorá praktizovala klasickú pozitívnu eugeniku v modernom svete bol Singapur počas vlády Lee Kuan Yewa. Lepšie zarábajúcim boli poskytnuté daňové úľavy a vláda vytvárala podmienky k tomu, aby sa vysokoškolsky vzdelaní jedinci stretávali v spoločenskom prostredí akými sú napr. tanečné krúžky, či výletné plavby a tým podporovala vznik vzťahov medzi nimi a následné rozmnožovanie. Behom troch rokov sa dostavili ohromné výsledky.

Pôrody v Singapure

V období 1987-1990 percento detí narodených matkám so stredným a vyšším vzdelaním stúplo z 36,7 % na 47,7%. Očividne to nie je beznádejné a problém dysgeniky môže byť zmiernený, pokiaľ vlády budú na riešenie tohto problému myslieť. V nacistickom Nemecku boli dávané pôžičky párom, ktoré mali dobrý genetický potenciál. Za každé dieťa, ktoré splodili im bolo odpísaných 25% z pôžičky. Či môže byť podobná prax zavedená v dnešných multi-rasových, politicko-korektných „demokraciách“ je už odlišná otázka. (Niečo podobné bolo aj pred rokom 1989 v ČSSR. Pri narodení dieťaťa boli odpisované rôzne sumy z mladomanželskej pôžičky. Samozrejme, vtedajší systém sledoval kvantitu a nie kvalitu. Pozn. red.)

Najväčším víťazstvom pre negatívnych eugenikov bola liberalizácia potratových zákonov. Hoci zdôvodnením tu bolo „právo ženy na výber“, tak ženy, ktoré majú neplánované tehotenstvá sú zvyčajne tie s nižšou inteligenciou a anti-sociálnymi tendenciami. Takže rozšírenie dostupnosti potratov malo eugenické dôsledky. Tí, ktorým záleží na dobrom rozmnožovaní budú podporovať agendu, ktorá zvykne byť asociovaná s ľavicou ako sú potraty a dostupnosť antikoncepcie pre každého.

Prísľub biotechnológie

Najvzrušujúcejšou kapitolou Lynnovej knihy je časť venujúca sa novej eugenike, kde sa píše o tom ako môžu biotechnológie všetky otázky, ktoré sme tu doposiaľ spomenuli, odložiť nabok. Prenatálna diagnostika nám môže odkryť niektoré z najbežnejších genetických chorôb a defektné plody môžu byť potratené. V 90-tych rokoch sa vďaka tomu zredukoval počet detí narodených s genetickou chorobou o 5%. Postupne, ako sa technológie stávajú lepšími a viac dostupnými širokej verejnosti, možno očakávať ešte výraznejší pokles genetických chorôb. Je len otázkou času, kedy budeme môcť testovať embryá pre také vlastnosti akými sú krása a inteligencia.

Génová terapia je pokus pomôcť jednotlivcom vkladaním génov pre pozitívne vlastnosti. Tieto gény sú potom prenesené na potomkov. V 80-tych rokoch bola táto technológia vyskúšaná na myšiach, ktorým vyliečila viaceré dedičné ochorenia a v 90-tych rokoch bola použitá i na liečenie ľudských chorôb. Rovnako ako v prípade prenatálneho testovania, je i v tomto prípade iba záležitosťou času, kedy táto technológia bude môcť byť využívaná pre selekciu akýchkoľvek rodičovských túžob.

Selekcia embryií pozostáva z odobratia vajíčok ženy, ich fertilizácie spermiami partnera in vitro, následného testovania na žiadúce vlastnosti a výberu toho najlepšieho embrya. Druhé, tretie alebo štvrté najlepšie môžu byť eventuálne zachované pre budúce použitie a zvyšok sa vyradí. V roku 2001, kedy Lynn napísal svoju knihu, bolo už možné testovať embryá pre určenie pohlavia a tisícok genetických chorôb.

V 21. storočí sa stalo možným testovať embryá pre prítomnosť génov ovplyvňujúcich množstvo ďalších charakteristík, vrátane neskôr nastupujúcich chorôb a porúch, inteligenciu, špeciálne kognitívne schopnosti ako napr. matematické, lingvistické a hudobné talenty, osobnostné črty, atletické schopnosti, výšku, stavbu tela a fyzický vzhľad. Bude možné, aby si páry dali vyšetriť genetické vlastnosti viacerých embryií a selektovať pre implantáciu tie, ktoré budú mať tie najviac vytúžené genetické vlastnosti.

Predtým než k tomu dôjde je potrebné zodpovedať niekoľko technických otázok ako napr. identifikáciu vytúžených génov. V súčasnosti je možné hormonálne stimulovať ženu, aby naraz vyprodukovala okolo 25 embryií. S takouto technológiou, dokonca i rodičia so zlými genetickými predpokladmi budú schopní produkovať minimálne priemerné deti. Páry môžu produkovať embryá, kde sa rozsah IQ môže pohybovať na škále 30 bodov, 15 bodov nad priemerom rodičov a 15 bodov pod. Vďaka selekcií embryií môže byť priemerné IQ populácie zvýšené až o 15 bodov behom jednej generácie. Priemerná inteligencia sa môže zvyšovať až dosiahne svoj limit a objavia sa nové mutácie a to spôsobom ako bola v posledných desaťročiach výrazne zvýšená priemerná rýchlosť koní prostredníctvom šľachtenia. V roku 2001 stálo oplodnenie in vitro v USA medzi 40 000 a 200 000 dolárov a v Británií od 3000 do 4000 – kvôli nižším výdavkom zdravotnej starostlivosti. Dnes však stojí iba zlomok z týchto súm. Rovnako ako v prípade iných technológií, i tu možno očakávať zdokonaľovanie a pokles ceny.

Západné vlády však zakázali všetky takéto technológie, napriek tomu v niektorých častiach sveta budú legálne a dostupné a postupom času ako sa tieto alternatívy stanú lacnejšími a známejšími, tak viac párov bude za nimi cestovať, aby ich mohli využiť. Pôjde o podobnú situáciu ako v prípade potratov, ktoré sú v niektorých krajinách zakázané a preto ženy, ktoré ho chcú podstúpiť cestujú za hranice.

Nie každý si bude môcť dovoliť využiť biotechnológie a niektorí moralisti ich kompletne odmietnu. Samozrejme, že je tu množstvo druhov vecí, ktoré si bohatí môžu dovoliť a chudobní nie, ale nemôžeme ich všetky zakázať. Lynn optimisticky poukazuje na skutočnosť, že žiadna technológia, ktorá môže pomôcť ľudstvu, nemôže byť úspešne zakázaná. Základný kvalitatívny rozdiel medzi genetickým inžinierstvom vyššej triedy a „prirodzeným“ tej nižšej sa bude prehlbovať až kým nedôjde k rozhodnutiu sterilizovať tých druhých alebo im nanútiť biotechnológie.

Prečo budúcnosť patrí Číne

V roku 1994 schválila Čína eugenické zákony. Všetky tehotné ženy musia prejsť prenatálnym testovaním a absolvovať potrat pokiaľ sa zistí, že plod má genetické vady. Zákon nasledoval slávnu politiku jedného dieťaťa, ktorá bola zavedená v roku 1979 a znížila pôrodnosť na 1,9 dieťaťa na ženu.

Prístup elít a tých, ktorí pracujú v relevantných oblastiach bude pravdepodobne určujúcim v tom, ktoré technológie budú akceptované a ako by mali byť slobodne využívané. Prieskum, ktorý prebehol v rokoch 1994 a 1996 sa pýtal genetikov a lekárov na celom svete, či súhlasia so stanoviskom, že „dôležitým cieľom genetického poradenstva je zredukovať počet škodlivých génov v populácii.“

Okrem negatívneho prístupu elít k čomukoľvek eugenickému môžeme očakávať, že tieto myšlienky nebudú na Západe tak skoro akceptované i vzhľadom k tomu, aká váha sa pripisuje individuálnym právam a existencií minorít s nízkym IQ, ktoré by boli disproporčne najviac ovplyvnené zvýšením genetickej kvality populácie. Zatiaľ čo mnohé krajiny tretieho sveta môžu mať pozitívny náhľad na eugenické opatrenia, tak Čína je ich najväčším fanúšikom a keď to skombinujeme s ďalšími výhodnými faktormi akými sú autoritatívna vláda, minimum dysgenickej imigrácie a IQ na vysokej štartovacej pozícii, tak nie je ťažké uveriť tomu, že to budú práve Číňania, ktorí budú tými najviac entuziastickými a úspešnými užívateľmi biotechnológií.

Takže ako bude národ pozostávajúci z miliardy ľudí zaobchádzať so svetom potom, čo jeho priemerné IQ bude mať hodnotu 150 a viac? Lynn je až príliš optimistický. Verí, že Číňania skolonizujú svet a pokúsia sa zvýšiť IQ a žijúce štandardy podrobených obyvateľov. Európanov si udržia kvôli ich biologickej unikátnosti a obdivu pre ich kultúrne výdobytky, rovnakým spôsobom ako Rimania zotročili Grékov, ale zachovávali a oceňovali ich filozofiu a umenie. Ak sa Číňania rozhodnú, že Európania by mali byť zachovaní, tak pre nich urobia ďaleko viac ako v súčasnosti robia bieli pre samých seba. Globálny eugenický superštát vedený Číňanmi bude „koncom histórie“.

Lynn predpovedá ďalších 100 rokov s kamennou tvárou. Prvá vláda, ktorá úspešne zužitkuje silu biotechnológií prevezme vládu nad svetom. Vďaka imigrácií z krajín tretieho sveta a rovnostárstvu je úpadok Západu nevyhnutný a eugenická politika nepravdepodobná. Budúcnosť ľudstva leží v rukách diktátorov z Pekingu, čo možno nie je práve tá najpotešujúcejšia predstava na svete, ale priaznivci eugeniky môžu aspoň dúfať, že inteligencia a civilizácia predsa len budú niekde pokračovať.

Autor: Richard Hoste
Preklad: Aman, www.protiprudu.org