Príčiny zla

Všetci chcú len vaše dobro.

Nedajte si ho vziať.

Áno, ako v tomto starom vtipe, všetci chcú dobro. Kde sa teda ale berie zlo? Aké je na to vysvetlenie?

 

Nuž, súčasná vládna ideológia demokratického liberalizmu sa týmto takmer nezaoberá. Proste – niekto je dobrý, iný je zlý. Aj spoločenské formy sú vraj niektoré dobré, a iné zlé – napríklad podľa miery „demokracie“. Prečo ale vznikajú spoločnosti so „zlými“ normami – to už súčasná ideológia nevie vysvetliť. Ba ona to ani neskúša - lebo mocní chcú mať voľnú ruku označiť kohokoľvek za zlo – bez vysvetľovania.

 

A tak dnes zostávame pri známom hesle z Farmy zvierat:

„Štyri nohy dobré, dve nohy zlé“.

Samozrejme, v jeho moderných variantách:

„Demokracia dobrá, národné povedomie zlé“,

„Ekonomická štvanica dobrá, solidarita s pracujúcimi zlá“,

„Riťolizná perverzita dobrá, prirodzená tradícia zlá“,

„Židovstvo a jeho varianty dobré, nordická biela kultúra zlá“,

„Hnedoidi dobrí, belosi zlí“.

 

Ale dnes sa nemienim zaoberať touto smiešnou tupou dogmatikou - o tom už tu bolo hovorené často. Keď to nerobí oficiálna ideológia, musíme sa sami pozrieť viac do hĺbky: kde je vlastne zdroj zla?

 

 

Fundamentálne odpovede

 

Ak sa spýtame detí, odkiaľ pochádza mlieko, môžeme dostať rôzne odpovede. Prvá môže byť, že mlieko je z flaše. Trocha múdrejšia je, že mlieko je z chladničky. Iný odpovie, že je z obchodu. Sčítané dieťa vie, že sú také fabriky, mliekárne, kde sa mlieko spracúva. A naozaj asi iba výnimočné dieťa medzi dnešnými nefrustrovanými detskými supermanmi vie, že mlieko je z kravy. Preháňam? A že vlastne je to spracovaná tráva. A tá tráva a slnko …

 

Toľko odpovede na jednoduchú otázku o mlieku. Ktorý stupeň odpovede je naozaj podstatný, fundamentálny, presný? Taký nie je, nejestvuje jediná správna hĺbka odpovede, každá môže byť v nejakom kontexte tá vhodná. Je to proste nevďačný typ otázky. Ak už ale aj s jednoduchým mliekom je taká nejednoznačnosť, dá sa odpovedať na náš problém?

 

Veľmi ľahko sa môže stať, že odpoveď je až tak všeobecná, až je prakticky bezcenná. Okrem toho sa odpoveď môže považovať za triviálnu známu vec, za nič nového - a často to tak naozaj je, odpoveď je známy fakt – len nie je pochopená jeho dôležitosť.

 

Napriek tomu to skúsme vysvetliť.

 

 

Jelenie parohy

 

Stáva sa to dosť často v evolúcii živočíchov. Veľkosť časti tela sa zmení, čo je najprv spojené s výhodou, takže to rastie a rastie, až neskôr sa prejavia problémy s tým spojené. Napríklad veľkosť parohov jeleňov je taká dvojsečná zbraň – ak sú väčšie, je to výhoda v bojoch s konkurenciou, ak sú ale priveľké, unavujú svojou váhou a sťažujú pohyb v hustejšom kroví.

 

Príklad druhu s predimenzovanou časťou tela.

 

Počas evolúcie bezsrsrtých opíc došlo k procesu prudkého zvýšenia plochy mozgovej kôry. To bolo zrejme spojené s rozvojom špecifického druhu mysle, nazvime to pojmová alebo periférna myseľ. Tá je nadstavbou ku kmeňovej mysli. Živočích získal schopnosť vytvárať pojmy, pretvárať ich, a s tým aj schopnosť komunikovať.

 

Odvtedy hovoríme o vzniku homo sapiens.

 

Toto pojmové myslenie je niečo ako palec na ruke – výrazná pomôcka, ale aj bez neho sa dá ruka používať. Tu teda treba upozorniť, že myslenie nespočíva len na tomto druhu mysle - je zakotvené na hlbších princípoch. Pojmové myslenie je len efektívna periférna pomôcka, určitý druh zosilovača.

 

brain gist

 

Toto je úplne oficiálna veda, žiadne alternatívne učenie.

 

Všeobecná mienka je, že táto periférna myseľ znamenala pre človeka dobro a pokrok. Pravda je ale tá, že aj keď je to z určitých dôvodov výhoda, na druhej strane je to nový neharmonizovaný prvok, pravdepodobne so závažnými následkami.

 

Prvé negatívum – iracionalita

 

Samotné pojmové myslenie je považované za racionálne. To je ale základný omyl, papier nie je racionálny ani iracionálny, papier je len podklad, je tak racionálny ako to, čo sa na ňom nakreslí.

Ak je mentálna plocha, na ktorej sa modelujú pojmy, neúmerne veľká, kmeňové časti mysliaceho aparátu ju nedokáže kontrolovať. Neustále v nej vznikajú inštancie pojmov a modelov - ako na plátne kina. Keď je plátno priveľké, nie je v silách akéhokoľvek diváka, aby v tom panoptiku udržal prehľad.

 

Druhé negatívum - dominancia

 

Periférna myseľ sa stáva samostatnou entitou, požadujúcou neustále nové podnety a generujúce neustále nové motívy. Nie je to už racionálny orgán slúžiaci záujmom vedomia, ale vzbúrený oceán, snažiaci sa dostať pod svoju nadvládu celý mysliaci systém.

 

Jestvuje taká predstava, že periférna kôrová myseľ je určitá protiváha k emočnému systému, že je to nadstavba, ktorá pôvodné emočné efekty kontroluje a vylepšuje. To je dosť závažný omyl. Naopak, emočné rozbúrenie je najčastejšie vyprovokované práve periférnou mysľou. Mozgová kôra emócie nekrotí, naopak ich vytvára. Vytvára neustále “motívy”, ktoré sa menia na emócie a afekty. Výsledkom je ten mentálny chaos, v akom sa moderný človek nachádza. Typický intelektuál je oslabený neustálym nepokojom, neurózou.

 

  

Následky

 

Netreba to ale chápať tak, že v evolúcii došlo k nejakej výnimočnej nehode či tragédii. Tento vývoj nie je nič až tak výnimočné, je to len jedno z mnohých potknutí, jeden z mnohých (nepodarených) pokusov. Koniec-koncov, nadmerný nezvládnutý rast periférneho myslenia je nebezpečenstvo, ktoré hrozí každému vyvíjajúcemu sa kybernetickému systému – ak periférne časti prevládnu nad integrujúcim jadrom, systém prestáva správne fungovať. To platí rovnako pre zvieratá, stroje, softvér, pre ľubovoľný systém.

  

To spomínané pozitívum je, že predimenzované povrchné myslenie dáva človeku moc nad svojím okolím. Túto moc ale človek nie je schopný kontrolovať svojím kmeňovým myslením, ktoré sa nevyvinulo primerane k periférii. Predstavme si, že by človeku vyrástlo niekoľko ďalších párov nôh – vedel by ešte chodiť? Možno jeden ďalší pár by pohyb zrýchlil, ak by ich mal viac, začal by sa o ne podkýnať. A to sa práve deje.

 

Celá história ľudstva sa dá vidieť ako snaha zvládnuť túto svoju nevyrovnanosť. Učenia, zamerané na ľudské vnútro, teda mystické a meditačné smery, sa snažili sformulovať naratív, ktorý by ľudí viedol k pokoju a ovládnutiu periférie. Tisícročia starý nápis v Delfách „gnothi seauton“, teda „poznaj sám seba“, je dôkazom takejto dávnej snahy o privedenie ľudstva k introspekcii.

Výsledok?

Tradícia chcela človeku pomôcť, ale proti abnormálne častým až chaotickým signálom mozgovej kôry evidentne nedokázala vyhrať. Biológia človeka generuje znova a znova hlad po zážitkoch, po zahasení nespokojnosti, strachu a podobných negatívnych pocitov. K tomu pribúda takmer všeobecne akceptovaná závislosť na konzumných pocitoch „šťastia“. Kolotoč sa stále viac roztáča.

 

Všetky tieto podnety ľudstvo skúša nasýtiť externou aktivitou na úkor svojho okolia. Preto už dávno vznikla dogma, že ľudstvo má právo využívať a spotrebovať celú prírodu, živú aj neživú. Z ľudstva sa stal druh narkomana, ktorý nikdy nemá dosť.

 

O prejavoch periférnej mysle by sa dalo dlho a dlho písať. Tento neustály konflikt, jadro versus periféria, sa prejavuje vo väčšine procesov mentálneho, duchovného či kultúrneho života. Nemožno to tu spomenúť všetko naraz, možno tie prejavy len postupne vysvetliť, keď sa prejavia.

A to je často. Stačí sa len pozrieť okolo seba – ľudia sú nešťastne bezduchí nie (len) preto, že sú systémom do nich nejak nasilu hustené zotročujúce pravidlá. Ich problém je už samotný fakt, že ich vlastná periférna myseľ potrebuje a neustále generuje guláš príbehov, otrávený koktail fikcií. Žiaden vonkajší matrix, ktorý by spôsobil takéto zhypnotizovanie, nie je - sú to v prvom rade ich vlastné zauzlenia, ktoré im bránia v dýchaní.

 

Môžeme nájsť riešenie?

 

Ako bolo spomenuté, ukázanie základného problému nemusí dať odpoveď na to, ako sa s ním vysporiadať. Zdroje zla vytrvalo prežívajú, lebo sú spôsobené biologickými danosťami druhu homo sapiens, takže ich nemožno len tak ľahko a natrvalo potlačiť kultúrnou nadstavbou.

 

Možno je to smola, že sú tieto problémy tak hlboké, a trvajúce až desiatky tisíc rokov, že to nie je len lokálna náhoda, krátkodobý historický omyl. Ale taká je realita - snažiť sa maľovať si to na ružovo by nás zaradilo k sebaklamúcim sa utopistom

 

Dá sa ovplyvniť vedomie jednotlivca, vyliečiť, oslobodiť. Jednotlivcovi či jednotlivcom sa teda dá pomôcť. Väčšie populácie sa ale správajú podľa zákonov pravdepodobnosti a nie je veľká šanca, že len na základe malého podnetu dôjde ku plošnej hromadnej premene. Kým sa vo veľkom nezmenia podmienky, tekutina nevykryštalizuje. Až keď sa podmienky naplnia, prebehne fázová zmena – potom ale už nezadržateľne a rýchlo.

 

Ľudstvo ako inteligentný biologický druh nie je odsúdené na vyhynutie. Ide len o to, že tento svoj súčasný vývojový stupeň nemôže považovať za nejaký stabilný, či dokonca finálny. Musí pochopiť mizériu a primitívnosť väčšiny doterajších „výdobytkov ľudstva“ a uvedomiť si reálne hodnoty, spoznať a zmeniť samé seba.

0
vranazrana

vybornee. alebo ak nie som ukojeny je to zle, nas mozog potrebuje zazitky potrebuje krmivo je tom chcenie, vid maslo pyramida, aj clovek ked vidi pyramidu vzdy ma chut sa ist pozriet hore)). don juan to vysvetlil asi takto clovek sa sklada zo vsetkeho co existuje od dobra po zlo od ticha po hnev, avsak oni to pozoruju sami na sebe a udajne to presuvaju lasku dopredu, zlo dozadu su si vsak vedomi pozor hovorim vedomi oboch sucasti to znamena ze to maju pod kontrolou henti samani od CC. inac ako hovoria s cim uplne suhlasim mozog je na nic a netreba ho pocuvat))) lebo sa kruti v jednom kruhuje to prijimac a nie vsielac, treba ho mat pod kontrolou potom clovek nebude nastupovat cestu sklamania a fiktivneho zla neverim ze vojaci konaju so srdcom oni su preprogramovane mozgy.