Kedysi dávno žil jeden muž, ktorý neznášal, keď mu ľudia závideli.

Bol to veľmi tvorivý človek a pôsobil ako profesor na jednej z najprestížnejších univerzít sveta.  Všetci jeho kolegovia mimo univerzity mu závideli jeho postavenie. To nedokázal zniesť. Preto sa vzdal svojho miesta a úmyselne si vybral miesto učiteľa na univerzite piatej triedy.
Napriek tomu pokračoval vo svojej tvorivej práci a publikoval. Všetci mu závideli nielen pre úžasnú kvalitu jeho práce, ale aj pre jeho obdivuhodnú skromnosť, s akou neusiloval o prestížnejšie miesto. Rozhodol sa preto publikovať anonymne.
To však nikoho neoklamalo; nikto okrem neho nemohol písať tak, ako písal on! Tak sa potom rozhodol, že bude pokračovať v písaní, ale už počas svojho života nebude nič publikovať. Zariadil, aby všetky jeho diela boli uverejnené až po jeho smrti. Ak by mu ľudia závideli posmrtne, ako by mu to mohlo ublížiť?
Tak plynuli roky a on nepublikoval. A tak ho vyhodili. Univerzita piatej triedy povedala: „Viete, chceme, aby naši profesori publikovali, chceme, aby niečo znamenali.“ Keď im pripomenul svoje minulé publikácie, povedali: „Áno, ale čo ste pre nás urobili v poslednej dobe?“
V skutočnosti to tomu mužovi veľmi nevadilo, že ho vyhodili, celkom dobre to zapadalo do jeho súčasného spôsobu života. Vzal si teda svoje úspory (ktoré boli dosť veľké, keďže vždy žil veľmi skromne), odišiel na vidiek, kde našiel neuveriteľne krásne miesto, a vlastnými rukami postavil malý, ale absolútne nádherný dom. Miesto, ktoré si vybral, bolo zďaleka najkrajšie v okruhu mnohých a mnohých míľ.
Každý, kto okolo neho prechádzal, zozelenal od závisti. Domáci niekedy ani nevedel rozoznať, či sa pozerá na strom, alebo na závistlivého diváka.
To všetko, samozrejme, nemohol zniesť. Tak predal všetok svoj svetský majetok a každý cent rozdal chudobným. Potom začal žiť ako putujúci žobrák. Po prvýkrát v živote bol oslobodený od závisti. Po prvýkrát v živote bol skutočne šťastný.

Až kým jedného dňa – o roky neskôr – nestretol starého kolegu zo svojej prestížnej univerzity. Po spoločnom obede a rozhovore kolega povedal: „Ako žiarivo šťastne vyzeráš; Bože, ako ti závidím!“