A tak sme sa zo západných korporátnych médií v sekcii Zahraničie dozvedeli, že vo Švédsku zhorel slamený cap a priamou príčinou katastrofy v japonskej Fukušime bolo priveľké cunami. Medzi takýmito významnými zvesťami nemá miesto správa z Gruzínska, že Sákašvili omilostil dvoch zločincov. Bolo by to antisemitské a kde-kto by mohol na tomto modelovom príklade pochopiť, ako funguje biznis s pajplajnami - ropovodmi a plynovodmi. Napríklad s Družbou.

Dvaja zločinci, prepustení v Gruzínsku na priamy pokyn Sákašviliho na slobodu, sa volajú Rony Fuchs a Zeev Frenkeľ - ten druhý je podľa mena a manierov príbuzný Naftaliho Frenkeľa, otca sovietskych gulagov. Majú okrem iných aj izraelské pasy, kamarátia sa s rodákom z Wisznieva, t.č. prezidentom Izraela Šimonom Perskim a moldavský barový vyhadzovač Avigdor Líberman, t.č. minister zahraničných vecí Izraela, pozval ako odmenu za prepustenie na návštevu Izraela ministra zahraničných vecí Gruzínska. V jedinej demokracii na Blízkom východe zavládla radosť, že sa šikovným židovským politikom opäť podarilo uchrániť šikovných židovských biznismenov pred zlovoľnými gójmi a doviesť dietky Izraela do bezpečia svojej blízkovýchodnej kolónie, slúžiacej ako azyl pred dobytkom, ktorý namiesto princípov talmudu používa gójske právo.

Na začiatok príbehu musíme zájsť do Gruzínska pred 20 rokmi. Prezidentom je tam istý Zviad Gamsachurdia, za sovietskych čias elitný ľudskoprávny disident financovaný Spojenými štátmi americkými. Po zavládnutí demokracie v Gruzínsku a uchopení moci sa tento ochranca ľudských práv náhle transformoval na diktátora a tešil sa u svojho ľudu takej obľube, že musel Gruzínsku prezidentovať z exilu a predčasne zomrel za záhadných okolností. Jednu zo svojich hlavných úloh, ktorou ho poverili USA, však Gamsachurdia splniť stihol. Licenciu na monopolnú prevádzku (a zisk) gruzínskych plynovodov a ropovodov dostala firma Tramex, ktorej šéfmi boli šikovní židovskí podnikatelia Rony Fuchs a Zeev Frenkeľ. Pajplajny boli vybudované, dobre udržiavané, nevyžadovali si žiadne investície, a tak biznis šikovných židovských podnikateľov, ktorým ich šikovnosť všetci sprosto závidíme, pekne odsýpal bez ohľadu na to, že Gamsachurdia bol už pod drnom. Černoch urobil, černoch mohol otrčiť kopytá.

Lenže v roku 1995 sa stal prezidentom Eduard Ševarnadze, ktorému veľmi vadilo, že peniaze z využívania pajplajnov nekončia v chudobnej gruzínskej štátnej kase. V roku 1996 licenciu Tramexu zrušil. Navyše si dovolil husté reči, že zmluva Gruzínska s Tramexom je "kabalistická". Nebol by však šikovný židovský obchodník šikovným židovským obchodníkom, keby sa neobrátil na Londýnsky (!) arbitrážny súd. Keď už nemá pajplajny, nech má aspoň peniaze. Vec sa ťahala dlho, ale londýnsky súd vo februári 2010 spravodlivo rozhodol, že gruzínsky štát má vyplatiť firme Tramex 98 miliónov dolárov za porušenie kabalistickej zmluvy. To už sa svetom - a hlavne so Západom spojenými krajinami - hnala smršť krízy a neobišla ani pod Kaukazom skryté Gruzínsko. Peniaze sú peniaze - a keď nie sú, ťažko vyplácať. Sákašvilimu nezostalo nič iné, len londýnsky súd ignorovať. Potom prišiel október 2010 a antisemitské sily Gruzínska zatkli Fuchsa s Frenkeľom v čase, keď odovdzávali štátnemu tajomníkovi ministerstva financií Gruzínska tučný úplatok. Chceli za to maličkosť - aby Gruzínsko vyplatilo Tramexu to, čo nariadil Londýnsky arbitrážny súd - aby si na to trebárs i požičalo  od "trhov". Boli odsúdení v zmysle paragrafu "korumpovanie štátnych úradníkov organizovanou skupinou" a v marci 2011 nastúpili na výkon trestu. Už po ich zatknutí v roku 2010 sa Izrael vzodmul, aby chránil svoje dietky. Kauza však bola natoľko medializovaná a Gruzínci tak nabrúsení, že si Sákašvili z politických dôvodov nemohol ich prepustenie dovoliť. Dohodol sa so svojimi izraelskými priateľmi typu Peres/Perski, Netanjahu/Mileikowski a Lieberman/Líberman, že po pár odbručaných mesiacoch bude huba verejnej mienky dostatočne zavretá a šikovní biznismeni môžu vyletieť z gruzínskej zlatej klietky na slobodu. Stalo sa tak 2. decembra 2011.

Posuňme sa teraz trochu na západ a len tak námatkovo spomeňme, že na Ukrajine "prevádzkoval" pajplajny na ten istý spôsob ako v Gruzínsku istý Dmytro Firtaš a na Slovensku dostal za vlády Dzurindu&Mikloša Transpetrol istý Michajl Chodorkovskij. Rozhodovalo sa, samozrejme, v USA a lokálni vykonávatelia boli odmenení. Tomu sa však nehovorí korupcia, pretože si to tak prajú USA, najväčší bojovník proti korupcii, a navyše o charaktere tejto tzv. privatizácie verejnosť nevie. Tuší síce, ale je jej to málo platné. Tí istí politici, ktorí na Slovensku rozprivatizovali celú rodnú postať slovenskú - a najmä energetickú infraštruktúru - sa v top politike motajú doteraz. Už vyše 20 rokov. To je viac, ako sa vo vrcholovej politike vyskytovali všelijakí komunistickí odjebkovia - a je to na zamyslenie. Málokto si v tejto skvelej slobode a demokracii dovolí to, čo urobili Chorváti, ktorí zatkli svojho bývalého premiéra Sanadera (s plným mechom peňazí to mal namierené do USA) a pozrú sa mu vo veci privatizácie predovšetkým energetického gigantu INA poriadne na pazúry. Síce sa Chorvátom ťahajú pod nos medové motúzy o prijatí do EÚ, ak s kauzou Sanader prestanú, ale zatiaľ to nevyzerá, že by sa chceli nechať skorumpovať vstupom do hnijúceho spoločenstva.

Pripomeňme si trochu Transpetrol za čias Chodorkovského Jukosu. Obídme neprehľadný boj o 2 %, ktoré delili Jukos od ovládnutia strategickej rúry, ktorou prúdi do Európy ruská ropa a venujme sa projektu BSP (Bratislava-Schwechat Pipeline) - predĺženiu Družby do rakúskeho Schwechatu. Tamojšia rafinéria by bola tiež napájaná lacnou a spoľahlivou ruskou ropou, čo by nepríjemne zvýšilo jej konkurencieschopnosť. To však nie je dôležité. Geniálny židovský podnikateľ Chodorkovskij vydumal BSP, aby dostával tučnejšie tranzitné poplatky - a navyše držal Rakúsko pod krkom ovládaním tohto kusa pajplajnu. Totiž nielen peniaze, ale aj energetické tepny sú pre Západ životne dôležité. Dokonca to druhé ešte viac. Môžeme si to overiť aj tak, že sa o nich prakticky vôbec v korporátnych médiach nepíše. BSP sa v čase svojho zrodu na Slovensku nestretlo so žiadnym odporom - asi aj preto, že o tomto projekte ľud figu vedel. Bol to predsa súkromný projekt. Skôr, ako bol položený prvý diel rúry, Američanov zradil Jeľcinov človek, do ktorého vkladali toľké nádeje. Z Putina sa vykľul medveď, ktorý oklamal Američanov i ožralého Jeľcina hopsaním v maske pravého amerického Mikimausa - a rozbil Chodorkovského impérium, ktorého ambíciou bolo ovládnuť Rusko a priľahlé končiny. Po neuveriteľných kotrmelcoch sa Transpetrol vrátil do rúk slovenského štátu. Projekt BSP ožil. A odrazu sa Podkarpatím ozval rev ochrancov životného prostredia, ktorým síce absolútne nevadí rafinéria na Žitnom ostrove, ktorá ho už raz poriadne zasrala, ale zato im vadi krátka rúra v pevných obaloch a s takým monitoringom potenciálnych únikov ropy do medzipriestoru ropovodu, že za normálnych okolností sa do zeme ani kvapka nedostane. Nepočítame, samozrejme, bombardovanie a sabotáže.

Inú než ekologickú argumentáciu má spoločnosť, ktorá z ruskej ropy 50 rokov žije. Aj ona by rada ekologicky argumentovala, je to také ľúbivé, ale pochopiteľne nemôže. A tak tvrdí, že vraj je výstavba BSP pre štát nerentabilná a Slovensko sa má v záujme "svojej" rafinérie sústrediť na ropovod Adria, ktorý sa - div sa svete - tiahne celým územím Maďarska. Adria má byť dostatočne priestranná, aby mohla nahradiť celú Družbu. Slovenská zbedačená štátna kasa by tak namiesto navýšenia tranzitných poplatkov za prepravu do Rakúska prišla aj o poplatky, ktoré má z Družby teraz. Začal sa veľký regionálny boj, v ktorom je najdojímavejšie, že sa akási maďarská spoločnosť, vlastnené čiastočne priamo maďarským štátom a vo zvyšku Orbánovi absolútne lojálnymi manažérmi, ktorá je zhodou okolností na území Slovenska, po prvé starostí o efektívnosť projektov slovenského štátu a po druhé sa medzi riadkami vyhráža, že v záujme energetickej bezpečnosti Slovenska je možný len a len variant zakopnutia BSP pod stôl, posilnenia Adrie a odstavenia Družby. Nuž, kto si predá 100 % jedinej rafinérie de facto maďarskej vláde, nech sa nečuduje, že je vydierateľný.

Na záver stačí jedna poznámka: rozdiel medzi Chodorkovského Transpetrolom a súčasným Transpetrolom je ten, že BSP je teraz štátny projekt. Je to však ten istý projekt. Kto chce tvrdiť, že Chodorkovského súkromný projekt mal byť neefektívny, ba priam stratový, vysmieva sa nám do tváre. Otázka je, či si to necháme.

O pajplajnoch, ktoré tvoria nervovú sústavu celého Západu, by sa dalo písať veľa. Sú našim fundamentom, bez nich sme späť v stredoveku. Ktorýsi ekonóm povedal, že súčasná doba je krízou etiky. Iste, aj. Ale predovšetkým je krízou energií. Teraz, po kolapse kabalistického finančného systému veľkých zelených núl čoraz viac šikovných podnikateľov chápe, že energetické pajplajny - to je skutočná moc. Ale to by sme od našich korporátnych médií chceli veľa, aby popri občasných tendenčných článkoch Nie ropovodu cez Žitný ostrov písali trebárs o plynovodoch či elektrickej prenosovej sústave. To by tieto média museli byť - v prvom rade slobodné.