Pred pár týždňami prebehol televíziou dvojdielny dokumentárny film Apokalypsa Hitler. Takých a podobných je tam doslovne každý týždeň zopár. Proste jeden z mnohých dokumentov o druhej svetovej vojne, tento viac o jej hlavnej postave.

Poznám všetky ich propagandistické tézy a hypotézy o „príčine zla“, a tak som ho vynechal – ale neskôr som si ho predsa len v kľude  stiahol a pozrel. Dokument bol plný kolorovaných záberov z daného historického obdobia - čo je vždy lepšie, ako tzv. hrané dokumenty, ktoré sú vyslovené falzum. Aj komentár bol vcelku vecný,  takže ma zaujalo, ako ďaleko zájde v odpovedi na svoju len napolo vyslovenú otázku z názvu -  prečo nejaký syn colníka z Linca spôsobil apokalypsu?

Bolo to zaujímavé až veselé sledovať, ako sa aj v tomto dokumente približujú k správnej odpovedí, ale vždy zaváhajú pred jasným vyjadrením. Ako sa boja prekročiť líniu.

Akú líniu?

Hitler a ľudia okolo neho proste oživili či vytvorili náboženstvo. Ich prvotný motív a iniciatíva je jasne toho typu, aký majú aj iné religia.

Je to dôležité?  

Možno sa zdá druhoradé, za čo tzv. „nacionálno socialistické“ hnutie považujeme dnes. Ale určite nie je jedno, za čo ho považovali ľudia tej doby, ľudia, ktorí sa ho zúčastňovali, vytvárali ho. Ti ho za náboženstvo považovali. A rovnako nie je jedno, aké vlastnosti malo dané hnutie z hľadiska čo najviac možnej objektívnej sociológie a histórie. Aj tu sa správalo celé to hnutie ako religio.

Religio

Je to jednoduchý a známy mechanizmus. Už od vzniku väčších spoločností, teda najmenej 5 tisíc  rokov, je základná os štátov  nejaký metafyzický komplex. Religio nie je iba ópium, ale zároveň prostriedok na homogenizovanie skupiny. A čím je kmeň či ríša väčšia, tým výraznejšie musia byť tieto spojovacie mýty. Religio pritom nie je viazané na nejakú postavu boha či  bohov – v prvom rade stanovuje stupnicu hodnôt a motívov, vysvetľuje minulosť a sľubuje budúcnosť. A to bez potreby dokazovania.

Religiózny charakter dejov v prvej polovici 20. storočia výrazne vysvetľuje aj kontrapunkt nacistov voči židovstvu. Židovstvo má rôzne formy, napríklad ekonomickú či rasovú – ale opozícia voči nemu bola hlavne výsledkom faktu, že dve výrazne odlišné náboženstvá sa v jednom priestore proste  neznesú. A religiózny charakter má tento antagonizmus doteraz. Izraeli sa v konflikte s menej vyzbrojenými Arabmi presadzuje vďaka  moderným zbraňovým technológiám – ale nik nepochybuje, že ich konflikt je náboženský, že je to stret dvoch náboženstiev – a tak to bolo aj v prvej polovici 20. storočia v Európe.

Nie, to nie, to je predsa hrôza

Najmenej polovica ľudí namietne, že považovať tzv. národný socializmus za náboženstvo  je nesprávne, že ten zločinec Hitler predsa nemohol spoluvytvárať niečo tak úctyhodné.  Za náboženstvo považujú zásadne iba to, čo pochádza z Blízkeho východu, iné neuznávajú, ani tie európske, ani indické, ani čínske ... to je jedna základná reakcia týchto ľudí. Pritom ale samotné kresťanské cirkvi dnes, v snahe vyviniť sa z minulosti, poukazujú na fakt jestvovania tzv. Volkskirche, akejsi ľudovej cirkvi nacionálneho socializmu, teda samostatnej náboženskej entity, ktorú (dnes) označujú za samostatné religio mimo kresťanstva (aj keď ona sama sa ku kresťanstvu vo veľkej miera hlásila).

Ale to predsa vieme

Druhá polovica ľudí zareaguje na tieto tézy opačne: „veď to je predsa všeobecne známe“ a poukáže napríklad na „okultné“ praktiky okolo SS, fakľové pochody, expedície Ahnenerbe, akési rituály SS, spoločnosť Vril a podobné fenomény.  Jestvuje termín „ezoterický nacizmus“, a na túto tému nájdeme kvantá rôznych, prevažne treťotriednych kníh a článkov. Ale ezoterizmus je bezpochyby forma náboženstva, kde sa hovorí o ezoterizme, možno hovoriť aj o náboženstve.

Tieto dva prístupy („hrôza“ a „staré známe“)  sú dva nezlučiteľné druhy postojov – to len tak schizofrenická je oficiálne „antifašistická“ propaganda, ktorá vytvorila a uznáva obidva tieto protikladné pohľady súčasne.

Weltanschauung

Je presné a užitočné uvedomiť si, že to, čo sa vtedy tí ľudia pokúšali oživiť, by sa všade inde a za akýchkoľvek iných okolností volalo  „náboženstvo“.  Samotní ideológovia nacionálneho socializmu hovorili len o boji „svetonázorov“ (Weltanshauung), ale realita textov aj činov bola niečo viac, ako len súbor axióm o svete. 

Pojem „ideológia“ je všeobecnejší výraz – čokoľvek, aj náboženstvo, aj politické hnutie, má svoju ideológiu.  V prípade hnutí Nemecka na začiatku 20. storočia je podstatná postupnosť vzniku - najprv došlo k formulovaniu a vyjadreniu duchovno-religióznej podstaty,  až potom sa dohľadali nejaké  ako tak vhodné politické termíny („nacionálny socializmus“).

Pohanstvo?

Na rozdiel od dnes všeobecného predsudku, že religio germánskej renesancie prvej polovice 20. storočia bolo nejako prísne viazané na škandinávsku mytológiu, na „pohanstvo“ a podobne – nie je to tak. Škandinávska či takzvaná germánska mytológia je podobne, ako slovanská, doložená len útržkovite, zachytená v relatívne nedávnych časoch – a teda nie je nejako autentická, je to do veľkej miery prejav stredovekej ľudovej kultúry.  Ale podstatou toho mýtu, ktorý v Nemecku medzi vojnami skúšali prebudiť, sú univerzálnejšie hodnoty.  Takmer iste nik vtedy nevzýval Odina viac, ako sa to deje napríklad dnes - teda len okrajovo.

Nemienim tu ale teraz nejako interpretovať podstatu a vysvetľovať rôzne aspekty toho vynárajúceho sa náboženstva  – je to príliš široká téma a konieckoncov mohol by som byť chápaný ako jeho propagátor. Nie, nechcem to teraz ani vysvetľovať ani obhajovať – chcem len ukázať,  že základný charakter toho hnutia bol jasne náboženský.

Kresťanstvo?

Kresťanstvo bolo nejakých tisíc rokov prevládajúcim oficiálnym náboženstvom v Európe. Akákoľvek duchovná dynamika  spoločnosti sa pretavovala do kresťanskej terminológie. To je historický fakt, v princípe ani nie čierny, ani biely. Vo svete strednej Európy po Prvej vojne táto kresťanská sila už nehrala dominantnú rolu, a presne tak v realite germánskej renesancie mala len limitované miesto. Napriek tomu nemožno ani náhodou nevidieť, že duchovno v tom novšom náboženstve výrazne čerpalo aj z duchovna kresťanstva.

Komunizmus?

Aj komunistická ideológia časom nabrala črty, ktoré sa dajú označiť za náboženské, zvlášť  v dogmatickej forme. Nielen Lenin, ale aj Stalin a iní sa stali svätcami, dogmy boli spísané a už sa nedali pohnúť, už sa dali len komentovať a komentovať komentáre ako v Talmude.  Podstatné pre komunistickú ideológiu ale je už vyššie spomínané -  v komunizme je religiózna forma ideológie nie prvotné hýbadlo, ale až jej druhotný stav.

Sebadôvera

Religiozny charakter vysvetľuje aj správanie sa v konflikte, ktorý bol vlastne od začiatku „proti všem“, ako to vyjadrovali husiti. Nielen od roku 1943, keď situácia na frontoch otočila, nielen od začiatku vojny, keď bolo jasné jej riziko, ale už od uchopenia politickej moci 1933, ba aj predtým, to bola hra proti presile. Také niečo dokážu motivovať iba náboženské psychologické mechanizmy. Predstava, že nejaké hnutie bude dominovať v celej Európe, je sama o sebe výrazne náboženské. Ku koncu, keď sa priebeh vojny blížili k negatívnemu záveru, sa nehľadali kompromisy, pretože pre náboženstvo je cesta dôležitejšia, ako výsledok.

Na rozdiel od bežných ideológii plocho politických, religio je pre ľudí zdrojom sily. V časoch mieru aj vojny, v časoch dobrých i zlých. Toto je jeho všeobecným znakom všade a vo svete  dokonca vo väčšej miere, ako v Európe.  Náboženstvo dáva alebo aspoň sľubuje ľuďom čistou, ozdravenie, upokojenie – ak by to tak nebolo, už by dávno zaniklo. Toto je fakt bez ohľadu na to, či ste racionalista alebo ateista. Samozrejme, náboženstvo často dáva aj negatívne veci – ale naša téma teraz nie je hodnotiť cenu náboženských spoločenský prejavov ako takých, ale len ich rozpoznať.

Neofašizmus

Nadalpská germánska renesancia práve v tomto kontrastuje s talianskym „fašizmom“. Aj tam boli určité ezoterické motívy, ale pomenej. Zvyšok sa venoval skôr ekonomickej problematike,  nejakej tej spoločenskej analýze a podobným veciam. A tento trend pretrval aj doteraz. Preto je taliansky, francúzsky, či španielsky „neofašizmus“ pre súčasný režim len menší problém, preto ho mocní nechávajú žiť a nahovárajú aj sami sebe, že tieto hnutia sú pokračovania  všetkého toho predvojnového. Ale tieto „neo“ hnutia obsahujú len bežný militarizmus, trocha úzko ponímaného nacionalizmu, tendenciu k centralizovanému státu – a to je tak všetko. Takýto neofašizmus si môže vládnuci  režim v pohode chovať ako domáce zvieratko.

Zhrnutie

Súčasný režim si nechce priznať že to, na čom zakladá svoju ideológiu histórie – teda „boj proti fašizmu“  - že  to nie je len nejaký vojnový stret v minulosti, ale je to klasický konflikt náboženstiev. Súčasnosť sa snaží minulosť ukázať ako čudný okultný režim – ale nechce urobiť ten posledný krok a uznať tejto minulosti status náboženstva. Aj ten údajný spomínaný „ezoterický nacizmus“, ktorý minulosti priznáva,  je v masmédiách podávaný len opatrne, len keď sa snaží  posunúť „nacizmus“ od  religiozity k akémusi druhu satanizmu. Nuž, náboženstvá vždy jedno o druhom prehlasovali, že práve to druhé je splodenec pekla.

Jednou z metód historického stretu je odňať nepriateľovi jeho duchovný rozmer. Domáce, hlboko zakorenené duchovno sa ale ničí ťažko. To, že dnešný režim oficiálne popiera podstatu minulosti, je typická politika lži a nedá sa čakať zmena. Pre porozumenie dianiu je ale samozrejme lepšie zahodiť lož a uznať realitu.