Trocha som sa hrabal v starých knihách, a prečítal som si nejaké poviedky, vydané ešte začiatkom šesťdesiatych rokov. Je naozaj zaujímavé, čo všetko sa v nich nájde.

V jednej z nich (autor nejaký S.Gasanovskij: "Kroky do neznáma") je základný príbeh vystavaný na podivnom úkaze, že rozprávačovi sa zrazu zrýchli jeho osobný čas. Všetko naokolo akoby spomalilo, je tristokrát pomalšie ako jeho osobná fyzika. Ľudia akoby stoja, dokonca aj vozidlá sa priam nehýbu, len pomaly ako parné válce, všetko je z pohľadu vyprávača pomalé, takmer nehybné.

Autor má najprv pocit slobody, pretože ho nič zo sveta neobmedzuje a nemôže zastaviť či dobehnúť. Ale zábavná podivnosť danej situácie sa postupne mení na neznesiteľnú hrozivosť, lebo takisto nemôže so svetom príliš hýbať ani komunikovať. Keď skúsi kolegovi napísať odkaz o tom, čo sa deje, načaká sa na odpoveď, keďže jedna sekunda reality je päť minút pozorovateľovho života. Komunikovať s ľuďmi by bola nekonečná nuda.

Toľko poviedka, ktorá nakoniec dobre skončí, všetko sa zas rozbehne.

Zaujímavý obraz.

Niekomu to napríklad môže pripomínať rôzne rýchlosti myslenia. Vo fyzike nedosiahnete stonásobné rozdiely v priebehu nejakých procesov, všetko má svoju stálu rýchlosť, ale nervove a subnervové procesy môžu mať rýchlosť veľmi rozdielnu, si trúfam povedať.:) Nepoznáte to, keď sa vám zrazu začne riešenie problému samé skladať pred očami? Najčastejšie je to výsledok predošlej práce podvedomia, ale môže to byť aj prejav vašej občasnej rýchlosti myslenia. Alebo keď sa s niekym rozprávate, nevidíte to občas úplne jasne, že je určite stokrát spomalený, hech?

Ešte lepšia analógia je ale medzi rýchlosťou osobného života a rýchlosťou spoločenskej histórie. Človek pozerá na ten stroj a vidí, kam smeruje, človek má vo svoje realite dosť času presne odhadnúť záver procesu, vidí prekážky a hroziace tragédie. Jednotlivec môže vo svojej osobnej rýchlosti aj behať okolo, pomerať to zo všetkých strán a skúsiť to aj zmeniť. Ale pomalá realita proste nereaguje, spoločnosť je ako zotrvačná huspenina, čím je pomalšia, tým sa dá menej ovplyvniť. Tak ne-reaguje historická realita, ako spomalený plastelínový mastodont zastrčený v ešte pomalšom huspeninovom maglajze minulosti.

Proste je to tak.

Hej, je to vlastne nuda. :)

Musím radšej prestať čítať poviedky z minulého storočia. Sú na dnešnú dobu moc múdre a potom je človeku pri pohľade na súčasnosť zle.