Jestvujú tri oblasti spoločenského fantazírovania. Tri oblasti, kde ľudia podliehajú svojím túžbam po utópiách až do takej miery, že sa z nich stávajú, nech sa nik nehnevá za termín, proste idioti.

1.Politická utópia

Každý štát či režim je založený na svojej politickej ideológii. Okolo tej tancuje a na ňu všetci prisahajú.

Ľudí teda  možno rozdeliť na tých, čo  aktuálnej politickej ideológii veria, a na tých druhých, skeptikov, alternatívcov. Tí prví sú dnes nazývaní slniečkári, jasánkovia, naivní optimisti. Ja ich neváham nazvať utopickí idioti.

Lenže pozor – to, že niekto neverí súčasnej ideológii vôbec neznamená, že tiež nie je utopický idiot. Často práve naopak – tým, že jeho viera nie je overovaná realitou, je ľudí veriacich v neexistujúce politické utópie oveľa viac, ako tých slepo veriacich v súčasný systém.

Politická utópia sa prejavuje tým, že verí v možnosť dokonalého politického usporiadania. V súčasnej terminológii Západu verí v inštitúcie. Verí v deklarácie, verí v usporiadanie byrokracie a štátnej správy. Utópie sa od seba rozlišujú tým, že jedni chcú byrokracie menej, druhí viac – ale obe strany pevne až idiotsky veria, že práve "štátne usporiadanie" je to, čo treba zmeniť, vylepšiť, čo je príčinou súčasnej nespokojnosti a zároveň niečo, v čom sa dá dosiahnuť nejaký dokonalý stav. A ak nie dokonalý, tak oveľa lepší, ako súčasný, ako nejaký druhý, ako akýkoľvek druhý.

Politická utópia verí, že problém je vo veciach, ako napríklad v počte komôr parlamentu a počte poslancov, v zákonoch o politických stranách, v zákonoch vôbec, v stupni slobody alebo neslobody. Výrazné márne fatamorgány  sú o tom, ako by sa malo voliť – aby štát fungoval a ľudia boli spokojní.

Politická utopická idiocia predpokladá, že politika je len vec riadenia. So základnými znalosťami prvého stupňa základnej školy, teda napríklad pojmu  spätnej väzby, sa jedni vrhajú do boja s hubou plnou  žvástov o "demokracii", kým druhí zas objavili "riadenie" a k tomu "plánovanie",  a podobné geniálne objavy.

2. Hospodárska  utópia

Druhá výrazná utópiaje tak rozsiahla, že ju treba odlíšiť od politickej – i keď v určitom smere do politiky spadá.  Hospodárska utopická idiocia, ekonomizmus,  sa krúti okolo najzákladnejšieho inštinktu – okolo konzumu. Konzum je stelesnený pojmom majetok – a majetok je v súčasnej idiocii svätý. V tejto  trhovej diktatúre je "súkromný majetok nedotknuteľný", v nedávnom globálnom režime bol pre zmenu  "štátny majetok nedotknuteľný".  A tieto dva protichodné modely sa snažia dokázať, ako je ten druhý zločinný a nefunkčný.

Áno, táto utópia vytvára dva najznámejšie tábory, ktoré bojujú proti sebe. Na jednej strane utopisti veriaci v korporácie, rôzni ti "neviditeľná ruka" kapitalisti. Na druhej strane štátna ekonomika, rôzne typy socialistov. Neustále sa prenasledujú, ako pes naháňajúci vlastný chvost.  Klasická štvanica pravica verzus ľavica.

Hospodárski utopisti takého či oného razenia všetci dúfajú či sľubujú, že nájdu ideálnu cestu.  Systém, kde budú všetci spokojní, kde budú všetci cítiť spravodlivé rozdeľovanie zdrojov, kde "bohatí" budú buď len mierne nad priemerom, alebo z nejakého iného tajomného dôvodu budú chudobnejší vnímať bohatých a mocných ako normálnu súčasť systému, či dokonca ako dobro, ktorému treba ďakovať. Tomuto nezmyslu hospodárski utopisti veria.

Hospodársky utopizmus, podobne ako politický, nemá riešenie. Je to len večná fatamorgána, hádanka, ktorá sa nedá vyriešiť.

3. Fyzikálna utópia

Do tretice je tu utópia, ktorá by sa zas dala považovať za podmnožinu hospodárskej utópie, pretože sa jedná o zdroje a bohatstvo. Kým ale hospodárska utopická idiocia sa týka hlavne témy efektívneho rozdelenia bonusov, fyzikálna utopická idiocia sa týka fatamorgány samotnej existencie zdrojov.

Najznámejšia fyzikálna idiocia je hypotéza perpeta mobile. Kedysi ľudia verili, že je možné zostrojiť večný pohyb, perpetum mobile, z ktorého budú môcť donekonečna čerpať energiu. Dnes už tomu vzdelaní ľudia samozrejme neveria, ale zostalo ešte dosť variantov viery v možnosť nekonečných zdrojov. Primitívnej viery vo veci, čo odporujú prírodným zákonom.

Rozšírenou formou základného omylu je lineárny odhad trendu – ak som dnes dokázal zdvihnúť 10 kg, zajtra dokážem 100 a potom celý dom, celú horu. Ak dnes ľudstvo dokáže lietať okolo Zeme, a dokázalo doletieť až po mesiac, zajtra dokáže kolonizovať Mars, potom celú Slnečnú sústavu, potom hviezdy a potom celú galaxiu. A to celé z energie a z materiálov, ktorá sú na Zemi či v iných "blízkych" kameňoch. Mravec zdvihne slona.

To je ale ešte stále taký fyzikálny príklad, ktorému ľudia, keďže sa o kozmické fantázie až tak nezaujímajú, až tak neveria a netrpia nim. Oveľa rozšírenejšia fyzikálna utopická idiocia sa týka samotných zdrojov na Zemi.

Ľudia, z ktorých 99% nemá poňatia, aký je polomer Zeme, a aj keby ho mali, nevedeli by na základe neho vypočítať ani obvod či plochu tejto gule, samozrejme nemajú ani základnú myšlienku o konečnosti zdrojov na Zemi. A tak v utopickej idiocii veria, že Zem je dostatočná, aby dávala vzduch vodu a potraviny pre miliardy druhu Holá opica. Fyzikálni utopický idioti veria, že fosílne palivá, ktoré sa ukladali na Zemi miliardy rokov, a sú vyťažené za stovky, budú môcť byť zajtra nahradené niečím iným, podobným. Ľudia, ktorí nedokážu pochopiť ani gravitačné zrýchlenie, veria, že zajtra "vedci objavia nový zdroj energia". Utopickí idioti, ktorí ani na obrazovke nevideli, nieto že by osobne pocítili peklo tavby či valcovania kovu, si myslia, že výroba miliónov tony vážiacich kovových či plastových monštier na kolečkách či bez kolečiek je maličkosť a môže pokračovať do nekonečna. Utopickí idioti, čo nemajú ani základnú predstavu o matematike geometrického rastu, idú hlasovať za nekonečný hospodársky rast.

A utopický idioti, nevediaci nič o produkcii,  samozrejme tiež nechcú vedieť nič o druhom konci procesu – o odpadoch, špinách, jedoch.

Ale aby sme sa nemýlili – toto nie je jediná forma fyzickej utopickej idiocie. V určitej fáze dochádza k tomu, že nové jedince sú nespokojné s humusom, do ktorého sa narodili a z ktorého oni ešte nič nemali, cítia to ako nefér podraz od ich rodičov, a tak vznikajú nespokojné formy fyzikálneho utopického idiotizmu. Tie podliehajú utópii, že katastrofické procesy možno zastaviť prostým demonštrovaním odporu. Asi tak, ako keď lyžiar na svahu predtým, ako sa pod snehom udusí, povie "Odmietam tú lavínu, ktorú som práve spustil ja, alebo iný lyžiar, nestotožňujem sa s ňou a odmietam byť v nej pochovaný" . Fyzikálni utopickí idioti bežného typu veria, že fyzika sa im sama prispôsobí, nespokojní fyzikálni utopickí idioti veria, že sa im prispôsobí po použití nejakých detinských slov či gestách nespokojnosti.

Záver

To sú tri druhy utopizmu, tri okruhy, ktoré chytajú ľudí a bránia im mentálne oslobodiť sa. Možno je to  usporiadanie podľa obťažnosti, možno nie, na oslobodenie ich ale treba prekonať všetky tri. Na to je treba  nielen dosť inteligencie či školského vzdelania, ale aj životných skúseností určitého typu. A vôbec fyziologickú húževnatosť určitého razenia, proste mentalitu, určite toho nie sú schopní všetci, ani s pomocou rád a poučení od iných nie.

Vidíme, ako najslabší podliehajú už prvému typu politického utopizmu, niektorí iní zlyhávajú pri druhom hlúpom ekonomizme, zatiaľ len málo naozaj prekonalo tretí. Jedni vyrábajú dokonalú vládu, druhí dokonalé hospodárstvo, tretí veria na perpetum mobile.

Jediné, čo zatiaľ vytvorili, zobrazil už Hieronymus Bosch:

Hieronymus Bosch : Hrôzy pekla

Pokračovanie  Tri pozitívne témy