Duchovná aristokracia v kalijuge - Julius Evola

Nie som nejaký nadšenec tzv. novej pravice, nehovoriac o iných podobných hnutiach, kvitnúcich kedysi prevažne v južných krajinách hovoriacich románskymi jazykmi - Francúzsko, Taliansko, Španielsko. Nevyrástol som na tom, nikdy ma to neinšpirovalo.

Reálnu spoločenskú situáciu v južanských krajinách v 20. storočí považujem za triviálnu zmes ich nezvládnutej emocionálnosti spojenej s bežným teatrálnym militarizmom - aj to nie veľmi úspešným. Nepovažujem ich za hnutia, ktoré by mali iskru, ktoré by mali poznanie. To, že ich po Vojne vládnuca ideológia napriek inak všadevládnucej cenzúre ponechala existovať na okraji ako radikálny "neofašizmus" považujem za dôkaz ich impotencie - ich knihy sa vydávajú, aby verejnosť presvedčili, akí nemožní, slabí a nepraktickí tí operetní fašisti boli a sú. Ak sa noví nespokojenci zhromaždia okolo takých slepých mŕtvych vetiev minulosti, systému to len vyhovuje. A keď sa to celé zaobalí do rozvinutej, typicky hlavne frankofónnej rozkecanosti, skaza je hotová.

Napriek tomu sa občas dám zviesť k tomu, že ich sledujem alebo prečítam nejakú tú knihu od ich autorov. Dávam im šancu. V lete som napríklad prečítal od známeho autora Alain de Benoist: Být Pohanem. Akosi ale len potvrdila môj názor na tieto učenia. Nebudem tu rozoberať a kritizovať, čo sa mi nepozdávalo, možno je to len môj subjektívny názor, ale bol som, technicky povedané, sklamaný.

Napriek tomu ma neskôr v decembri zaujala reklama na preklad z rovnakej edície, od ešte známejšieho autora Juliusa Evolu: Joga moci. Možno ani nie tak osobou autora, známeho to ideového vodcu, ako tou kombináciou s témou, o ktorej vela kvalitného predsa len v našich jazykoch nenájdete.

Július Evola je známa postava talianskeho aristokrata (1898-1974). Je to už pár rokov, čo mu vyšiel po česky preklad diela Jazdit na tigrovi. Aj iné anglické preklady možno lahko kúpiť, a navyše na webe sú dnes zadarmo ich texty. Napríklad český portál deviandiver.org sa Evolovi venuje často a s nadšením. Evola je rešpektovaný filozof národnostných a pravicovo radikálnych hnutí - ale napriek tomu som ho bral s rezervou ako práve niekoho, kto svojimi textami neprekonal limity tejto stále dosť malomestskej politickej kultúry. Kniha Jazdiť na tigrovi je venovaná súčasnosti, dá sa rôzne vykladať, jej texty sú považované za ťažko pochopiteľné, asi neobsahuje, alebo aspoň ťažko sprostredkuje to najhlbšie z Evolovho svetonázoru. Je príliš politická. A rôzne interpretácie a texty o Evolovi na webe, vrátane spomínaného Délskeho potápača, k pochopeniu jeho diela tiež nie vždy pomáhajú. 

Nechcem tu písať komplexne o osobe Evolu a rôznych aspektoch jeho tvorby. Chcem povedať to podstatné: podla mňa patrí k tým nemnohým, ktorí pochopili podstatu dynamiky procesov 20. storočia. Toto autentické pochopenie vysvetľuje jeho stálu obľúbenosť, aj keď jeho stúpenci možno sami nevedia presne povedať, prečo ho uznávajú. Evola bol mystik, ale predpokladám, že ak jeho postoj k poznaniu temnoty bol niekde autenticky podaný, tak práve v jeho knihe Joga moci (rok upraveného vydania 1949, to už bol Evola po zranení z bombardovania invalidom).

Evola jednoznačne chápe, že vo vývine civilizácie ide silná duchovná kultúra jednoznačne pred politikou. Svetonázor a schopnosti jednotlivca sú hlavným ťahačom spoločenských procesov. A čo je hlavné, pozitívne sily nie sú nejaké ubolené entity, ktoré musia tak či onak zlepšiť nespravodlivú spoločnosť, či už ju preorganizovať, alebo revolučne preklopiť - lebo inač údajne bude zle. Nie, Evola patrí k tým, čo pochopili, že prvotný hýbateľom procesov je imanentná energia a hlboký vhľad do fungovania kozmu.  A až potom ... , až potom nasleduje veľkodušná aplikácia prebytku tej sily do spoločnosti.

To je postoj, ktorý nik, kto ho spozná, už nechce opustiť.

 

Svetonázorový protiklad poznania versus nepoznania tohto princípu rozdeľovala, rozdeľuje a bude rozdeľovať spoločnosť, to je ten zlom, ktorý aj dnes spôsobuje také výrazné trenie. K tomu treba dodať, že dnes je počet chápajúcich percentuálne menší, ako bol pred sto rokmi, takže perspektíva nie je nejako dobrá.

Aj preto Evola nevyzýva do boja podľa pravidiel malomestskej buržoáznej spoločnosti. Považuje angažovanie sa v politických stranách za prílišny ústupok silám nízkosti, ktoré naozajstný filozof nerobí. V čase vládnutia úboheho podtypu ľudstva Evola považuje bežnú politiku a voľby za  menejcenné. Používa pritom známu indoárijskú metaforu o Kalijuge - o štvrtom najhoršom období kozmického cyklu, v akom sa momentálne nachádzame. A to pritom jeho generácia ešte nepoznala súčasnú realitu s ľudstvom natlačeným ako potkany vo veľkých smradľavých mestách industriálneho a slamoch tretieho sveta. Zato Evola už poznal úbohú povojnovú realitu vládnutia nekultúrnych bastardov a tak videl, kam to smeruje.

Preto nedáva návod, ako spoločensky vyhrať, ale snaží sa človeku určitého typu prijateľným spôsobom vysvetliť, čo sa deje a ako plávať týmto oceánom hnoja bez zbytočných chýb. Pripomína, že aj tie takzvané najväčšie tragédie ľudstva sú len nepodstatné búrky na hladine. 

 

 

 

Autor: 
téma: 
0
Roland Edvardsen

Si mi posledne písal, že Evolu naozaj nemáš rád. Čo si ho predtým nečítal, či ako?

Áno, je to známe, ako sa Evola odtiahol od politiky, ako pohŕdal najmä tými hnutiami, ktoré sa orientovali na masy (a preto aj vtedajší fašizmus nebol pre neho vhodný, aj ten kritizoval). O takých ako Trump, Le Pen, Putin a iných populistoch by dnes písal obdobne pohŕdavo. A áno, v tomto má istú pravdu. Veď to vidíme aj teraz na mnohých, ako kladú nejaké nádeje do Putina, Trumpa, či dokonca i do Kotlebu alebo neviem koho ešte. Ale žiaden z týchto ľudí nie je skutočne radikálnym nositeľom "duchovnej aristokracie" , a dokonca ak by aj chceli nimi byť, tak systémové páky by im to jednoducho neumožnili. Preto podpora takýchto ľudí a strán ostáva len výberom menšieho zla, skôr než skutočne dobrou voľbou.

Ono niektorí mylne predpokladajú, že keď Evola písal o apolitei, t.j. odlúčení sa od politiky, tak píše o tom, aby ľudia nevolili alebo nevstupovali do politických strán. Ale to tak nie je. Evolovi išlo skôr o to, aby sa človek naivisticky nepripútal k výsledkom, ktoré by mohli eventuálne vyplynúť z danej politickej aktivity.

Evola teda neponúka žiaden politický program alebo strategický plán, ako zmeniť systém. To proste nie je účel jeho tvorby. Takže ak sa niekto orientuje na toto...Evola mu môže prísť desne nepraktický a odtrhnutý od sveta. Evolovi nešlo o masovosť, ale ako píšeš, orientuje sa na jednotlivca. Jednotlivca určitého typu, takého s vyššími ašpiráciami. Jeho literatúra je teda skôr akýmsi poradenstvom pre takýchto špecifických ľudí v tom, ako sa vnútorne nejako vysporiadať so životom v úpadkovom veku, v tzv. Kalijuge.

Norman

Veď som už aj v článku napísal:
"napriek tomu som ho bral s rezervou ako práve niekoho, kto svojimi textami neprekonal limity tejto stále dosť malomestskej politickej kultúry"

Ako píšem, nemám rád tie (talianske) cirkusové veci, ani tie nekonečné novopravicové teórie a podobne, a naozaj som nepoznal túto Evolovu ezoterickú stránku, jej váhu. Tú som naozaj nečítal a TÚ považujem teraz u neho za podstatnú. O tom je aj ten článok, že Evolu teraz chápem ako výnimku spomedzi južanov :). Bez toho ezoterického aspektu sa nedalo či nedá pochopiť, čo je na ňom originálne a prečo ho mnohí berú ako pozitívneho ideológa, kulturológa.

V článku práve na porovnanie spomínam toho Allain de Benoist, ktorému presne tak, ako tým ostatným, nejako neviem prísť na chuť - proste neviem, v čom je dobrý, a predpokladám, že proste (pre mňa) nie je zaujímavý (ale samozrejme nepoznám nejak celé jeho dielo - možno raz natrafím aj na jeho pozitíva).
Evola je symbolom tamtej novo pravice do takej miery, že som asi vtedy použil jeho meno, ako symbol jej chýb. Tá jeho Jazda na tigrovi ma naozaj nezaujala, ani tie písačky o ňom v Delskom potápačovi - veď o tom píšem v článku. Za to ale Evola nemôže, čo o ňom píšu dnešní patetici. Je to podľa mňa poučné aj tým, že koluje mnoho omylov, nepochopení a dezinformácií o minulom storočí a jeho aktéroch - aj preto som sa snažil trocha očistiť Evolovo meno.

Roland Edvardsen

Z tej románskej novej pravice je podľa mňa najlepší, relatívne nedávno zosnulý, G. Faye. Myslím, že s ním by sa aj ideovo Nadhľad vedel stotožniť asi najviac (archeofuturista, eugenik, bio-realista). Ale ako problematický by niektorí mohli vnímať jeho postoj k tzv. židovskej otázke. A ako bonus by som uviedol aj to, že píše relatívne jednoducho, zrozumiteľne a o praktických veciach, reálpolitike. A to je skôr moja osobná preferencia. Evola a Benoist sú pre mňa zmiešané vrecá...rozhodne sa nemôžem stotožniť so všetkým. Na Benoistovi vidno vzdelanie, v znalosti indoeurópskej mytológie sa vyzná ako málokto. Ale on je v skutočnosti umiernenejší než by mnohí predpokladali (viď napr. postoj k moslimom).

Nemáš rád tie talianske cirkusové veci...Hmm? A kde je to lepšie? Na Slovensku s kdejakými exotmi typu Rostas hrajúcimi sa na filozofov, štúrovcov, postmodernistov a s nostalgiou či už za sovietskym Ruskom alebo Tisom? V Amerike s tzv. "alt right" plnou kdejakých narcistických bláznov hrajúcich strašiakov, tak ako žid píska? https://www.youtube.com/watch?v=1o6-bi3jlxk https://www.youtube.com/watch?v=4EevwEWpw9g&t=39s. Alebo snáď v Rusku? Odtiaľ neprúdia nezmysly, zbytočnosti, cirkusové veci?
Ja nemám dojem, že by tí románski autori na tom boli nejako horšie, ba dokonca by som povedal, že tá francúzska nová pravica je v porovnaní s množstvom iných ešte na tom pomerne dobre - aj keď uznávam, že politicky to nijako zvlášť vytrhnúť nedokázali, že je to tiež len také salónne kecanie menšiny.

Norman

Hej, "cirkusové" či "operetné" veci sa nájdu všade, a to výrazne. Ale inde sa vyskytujú hlavne preto, lebo napodobňujú tieto románske systémy.
Ja som vždy kritizoval tieto americké či ruské hnutia - že nie sú pre nás vhodné, ale aj pre to, že sú umelé.

U Evolu je zaujímavá aj jeho doba - on odráža čas, kedy sa niečo dialo. Títo noví autori priam zo súčasnosti ma už aj preto nezaujímajú - ja nepotrebujem vedieť, čo sa deje teraz, to vidím sám. Preto by som ich neporovnával s historickými osobami, ako napr Evola či Guenon. To neznamená, že považujem dielo týchto dvoch (a iných ich súčasníkov) za nejaké fantastické - ale sú dôkazom, a to nielen podľa mňa, do akej miery vtedajšie historické diania boli ovplyvňované duchovno mystickými motívmi. Motívmi rastu človeka, motívmi transcendencie, nadčloveka. A to považujem za dôležité, zaujímavé.

Ako by som to ináč povedal - zaujímajú ma tá doba a tie experimenty, keď došlo k výbuchu, keď došlo k uvoľneniu energie, keď sa niečo dialo. Bolo to nezvládnuté, nesmerovalo to vždy tam, kam malo a dopadlo to naozaj výbuchom a rozmetaním, ale energia naozaj bola. Naopak, skoro vôbec ma nezaujíma doba neskoršia až súčasná, kde síce behá mnoho rôznych hochštaplerov a robí a píše mnoho vecí - ale výsledok nikde nevidno.

Ale nechcel som tým zas kritizovať tamtú franko novú pravicu. Každý má svoj okruh, svoj slovník a naratív, v ktorom si buduje systém. A nik nemôže akceptovať všetky, treba si vybrať. Niekto sa venuje frankofónnej oblasti, niekto ruskej, alebo rovno indickej kultúrnej stope, alebo americkej či nemeckej.
Za oveľa dôležitejší, ako rozdiel medzi týmito geograficko-kultúrnymi oblasťami považujem to, či sa dané učenie venujú len povrchnej, politicko-spoločenskej sfére, alebo či sa venujú hĺbkovej analýze psychológie človeka (aby som to vyjadril západnými termínami ). To druhé bolo pred sto rokmi, napríklad aj u Evolu, viac skryté do mystickej a ezoterickej terminológie. Ja viem, je to nebezpečná cesta, ktorú mnoho fantastov nezvládne a prepadajú rôznym fantazmagoriám - nuž ale to je tá "jazda na tigrovi", treba si dávať pozor a nespadnúť, nenechať sa zožrať.

Nemyslím si, že by môj názor bol nejaký menšinový - ľudí zaujíma práve tá moc, ktorá sa v minulosti prejavila. Ale to, čo predvádzajú aj tebou kritizované americké, ruské či slovenské hnutia, teda (len) povrchné napodobňovanie vonkajších znakov, je naozaj len cargo cult, proste nepochopenie a len nepodarené simulovanie. Hej, to je tiež len cirkus, opereta.

Ľubov

Z Vášho rozhovoru je pre mňa práve rozhodujúci pojem aristokracia. Som sedliak,nezabúdajte.-),a vždy budem mať pred aristokratmi rešpekt,ale súčasne si nikdy neprestanem myslieť,že mám svoj vlastný rozum.
A hľa- práve vďaka Vašej debate som sa pozrela na Aristotela,keď sme už teda na území Čižmy a pretože odkaz na wiki by ste aj tak ignorovali,dám sem priamo jeden odstavec,kde sa mi Aristoteles zdá dosť nadčasový:"

Cieľ videl Aristoteles v nájdení najušľachtilejšieho šťastia, čo môžu dosiahnuť len cnostní ľudia, ktorí pestujú mravné a rozumové cnosti. Cnosti delí na rozumové (dianoetické) a mravné (etické) v užšom zmysle) a etika je u Aristotela filozofiou konania, nielen poznávania, ani morálka nemá byť vecou poznania, ale konania a praxe, pretože bez toho sa človek nemôže stať mravným. Mravné cnosti sú stredom medzi dvoma krajnosťami, napr. statočnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou, štedrosť medzi márnotratnosťou a skúposťou a pod."

Takže konanie a prax je podstatná,nič sa nezmenilo. V súčasnosti ,aký politik by mohol byť aj aristokratom? Byť najlepším...je nemožné,vyberáme si vždy iba lepšie zlo. Darmo,kalijuga je kalijuga.

Norman

Všetci sme odchovanci kalijugy a preto sa nehlásime k duchovnej aristokracii. Nie je to zvykom. Ale pritom sme všetci prítomní bieli ľudia duchovná aristokracia. Priznať si to, čo aj potichu ale explicite sám pred sebou, chce odvahu. Ani nie je jasné, že prečo. Asi ten falošný pocit zodpovednosti.

Utiekanie sa ku nejakém pocitu sedliactva nepomôže, kdeže, príznakom aristokracie je práve tiahnutie k rurálnemu spôsobu života niekde na dedine (to nás v škole neučili, že) . Odísť z mesta na dedinu, ako ho vykonali niektorí, síce považujem za útek z boja, ale kto tam je, čo aj len duševne, ten nemusí ľutovať. :)

Náhodný okoloidúci

Mne sa zdá, že pojem "aristokrat" sa niekedy bezdôvodne zamieňa s pojmom "šľachtic". No a povedzme si otvorene - kto z tzv. šľachticov sa o svoje spoločenské postavenie zaslúžil vlastným pričinením, vlastnou prácou pre spoločnosť a koľkí ho len zdedili po predkoch? A koľkí z tzv. šľachticov boli morálne na takej úrovni, aby si zaslúžili označenie "aristokrat"?

Norman

ale v každom prípade ľudia málo oceňujú svoje hodnoty.

Len po 50 rokoch komunizmu a 200 rokoch priemyselného otroctva a 1000 rokoch nevoľníctva chcem pripomenúť, že skutočná aristokracia sa nedosahuje vlastným pričinením, ani vlastnou prácou pre spoločnosť. To je o inom. Naozaj aristokraciu dostávame zadarmo - ale to neznamená nejaké úzke elitárstvo a už vôbec nie nárok na spoločenské výhody či moc. Duchovnú aristokraciu proste máš, ako napríklad zdravý rozum proste máš. Alebo nemáš. Alebo nevieš, či máš alebo nemáš.
V tomto ponímaní ju má väčšina ľudí, ak nie všetci zdraví ľudia, ale mnohí ju majú zahrabanú haraburdím v akomsi spánku. Niektoré učenia ju chcú u všetkých prebudiť, ale v tom som si ja nie istý, či to treba. U tých, čo chcú - tam áno, tým treba pomôcť.

Norman

medzi politikmi je hľadanie reálnej kultúrnej aristokracie naozaj zbytočné. Taký tam proste nie je.
Jediný, kto by splňal nároky aristokracie v klasickom zmysle, to je zrejme Marček.
https://www.hlasludu.sk/article/profil/5c485e1b2d248b607aacd71e
On je taká renesančná osoba, aj podľa vlastných slov prevtelený nejaký aristokrat. Škoda, že on nevládne strane SNS, to by mala inú správnu atmosféru. Hm, práve teraz mi web vyhodil, že vlastne o spolupráci hovoril,
https://domov.sme.sk/c/22269053/nezaradeny-poslanec-marcek-by-zvazil-vst...
ale zrejme k tomu nedošlo. Śkoda.škoda. Lebo neviem, či postúpia, Hlas ľudu.

A to im robí volebnú líderku Šimkovičová a treí je ten nadšený fanatický bloger Bago. Samí lepší ľudia, aj keď nám sa samozrejme nevyrovnajú :-)

citát:
Cicero v spise De finibus tvrdí, že podľa mienky stoikov je každé previnenie známkou slabosti (imbecillitas) a nestálosti (inconstantia). Slovo "imbecillitas" je latinský preklad gréckeho slova ασθένεια, čiže nedostatok sily (viď aj termín astenik). Morálne svine sú proste imbecili a slaboši.

nové texty