V súvislosti s vlnou krvavých masakrov, tentoraz nielen vo Francúzsku, ale už aj v Nemecku, sa píše o vyjadrení nejakých nemeckých politikov či policajných činitelov, že nie je treba sa báť. Do toho prirodzene zaznievajú iné hlasy, že teda je riadny dôvod na strach. Viď napríklad PL: Tenhle se nejak neintegroval.

My na Slovensku sme zatiaľ mimo a ak nelietame do Bruselu, do Paríža, Nice, hm, alebo do Mníchova, alebo do Viedne (...nie, to beriem späť, ešte nie je štvrtok), tak veci môžeme brať naozaj z nadhladu. Strach nemáme.

Čo ste to ale vôbec vytiahli za úchylnú tému - strach? Tu nejde predsa o strach, tu ide o to, že sme z toho bitúnku zhnusení. Som absolútne zhnusený z toho, že niekto oficiálne uvažuje - stalo sa to im, nám sa to nemôže - všetko je v poriadku. Nielen, že akýkoľvek pocit bezpečia je lož, ale niekto mi tu podsúva:

môžeme sa veseliť a tancovať, ďalej konzumovať, krv sme takmer zmyli, nejaké to vytrhnuté črevo na zemi si nevšímajte a ak natrafíte na odtrhnutú hlavu, odkopnite ju nenápadne do krovia.

Chodte do boha s takýmto hnusom!

Vážení politici a iní predstavitelia spoločnosti, vrátane polície: naplujú vám do ksichtu a vy skonštatujete, že to nebolí a že netreba mať strach? Urežú vám ucho a vy skonštatujete, že to síce bolí, ale nie je to životu nebezpečné, že si treba zvykať?

Vy ste proste zdegenerovaný odpad, vy naši demokratúrni predstavitelia. Ste chliev dementov a subnormálnych kreténov.  Nám k životu nestačí "nebáť sa", ale chceme poriadok a dominanciu čistoty. Dominanciu, žiadne príštipkárenie, kompromisy a stiahnuté chvosty.