Smrť je vrcholne súkromná udalosť a to platí aj o smrti občana Michala Kováča. Mal už svoj vek a nalomené zdravie, prirodzená vec.

To by ale nebola prozápadná politická skupina, aby nechcela zarobiť politický kapitál aj na mŕtvom bývalom prezidentovi. Oni sa vrhli na jeho mŕtvolu a začali ju nechutne rozoberať na politické skrutky. Chceli ho zneužiť ešte aj po smrti - presne podľa svojej hyenovitej povahy, tak, ako ho využívali počas jeho života.

Nemám nič proti štátnym pohrebom ani vozeniu rakiev na lafete - aj v dóme sv. Martina bol obrad urobený dobre, trocha ponoru a ceremónie raz za čas ľuďom neuškodí. Aj to, že na pohrebe nemohli zakázať vystupovať politikom, je akosi pochopiteľné. Ale to, že tam Kiska a Demeš nepovedali nič iné, len svoju primitívnu politickú agendu, to je naozaj úbohé.

Ja som nebol a nie som žiaden podporovatel HZDS a jeho vodcu, ale terajšie diania okolo nebohého Kováča nám všetkým naozaj pripomenuli 90-te roky - tú úbhosť politiky, s ktorou vtedy išiel prozápadný odpad oslabiť (nielen) slovenský národ a obrať ho o všetko cenné v najväčšj krádeži storočia nazývanej privatizácia. Zločin sa podaril, ale jeho vykonávatelia sú zväčša ešte tu a nemajúc iný program, ešte stále skúšajú opakovať staré bláboly. Z neznámeho dôvodu sa im zazdalo, že skonanie Kováča je dobrá zámienka na akúsi politickú aktivitu. Samozrejme, ich cielom by už nemohlo byť ten starý politický subjekt, ktorý nejestvuje, ale takto beznádejne skúšajú útočiť na súčasnú vládnu moc.  Zvlášť tá politická zombie, Budaj, ktorý sa očividne v minulosti úplne zasekol, si týmto rozhodol zničiť posledné zvyšky dobrej povesti.

Samozrejme, výsledok pokusu o zrušenie tých tzv. Mečiarových amnestíí bude nulový. Dnes má svet aj republika iné problémy a aj ľudia sú predsa len menej naivní. Jediný výsledok tohto nechutného spolitizovania smrti starého človeka bolo odkrytie špinavého prádla. Prezidentská funkcia je na Slovensku vďakabohu relatívne nepodstatná, lebo zatial ju vykonávali samé charakterové nuly. Ak by pohreb nespolitizoovali, nemuseli by sme si ani my pripomínať, že za prvé bol Michal Kováč za socializmu typický komunistický pampaláš v banke. Za druhé z toho vyplývajúce je to, že to bol evidentne ťažko chápavý typ, presne tá forma, ktorej sme sa dúfali v Sametovej fraške zbaviť. Spomínam si doteraz, že keď ho HZDS relatívne krátko po revolúcii vytiahlo na verejné svetlo, pomaly rozprávajúceho prázdne frázy, bola to prvá vážna indícia, že sa tu vela vecí  bude vyvíjať oveľa horšie, ako sme predpokladali. A z toho vyplýva zas za tretie to, že tí, čo v kostole nadávali na vládu HZDS, súčasne tým šťali aj na nový Kováčov hrob, lebo to bolo jeho hnutie, to hnutie ho vytvorilo a on vytváral zas naopak politické smerovani toho spolku. Chyby a pochybný charakter HZDS sú  pevne spojené s osobou Michala Kováča. Až potom, čo za štvrté sa nechal ovplyvniť svojim poradcom,  agentom anglosionistických mafií Pavlom Demešom - tak až potom sa Kováč prepadol do inej žumpy, ktorá nebola lepšia od predošlej a ktorej smrad na ňom tiež zostal. Popri všetkých týchto politických úbohostiach je potom jeho bezcharakterné až zločinné podpísanie amnestií pre vlastného syna, nepochybného hrubého podvodníka a zlodeja, už len čerešnička na torte.

Toto všetko je známe a nikdy sa to nestratí, ale nemuselo by sa to pretriasať aspoň v období úmrtia - ak by demešovci nechceli ťažiť aj zo smrti svojho sluhu. Ale oni očividne nemôžu inak, nemajú svedomie, úctu a zdržanlivosť.

Našťaste je táto téma naozaj nepodstatná a poučná je len tým, že znova nám pripomína, že našim demešovským nepriatelom nemočno nič odpustiť - lebo oni sa nezastavia pred ničím a nemajú úctu pred ničím. Nečakajte zľutovanie.